Nová pixarovka každé leto – železné pravidlo naštartované pred piatimi rokmi Nemom a jeho transoceánskym putovaním pokračuje ďalšou odyseou, tentokrát siahajúcou do vesmíru ďaleko za našu galaxiou.
Futuristickú lovestory 29. storočia, odohrávajúcu sa medzi obúchaným upratovacím robotom a futuristickou kybernetickou kráskou rámcuje ekologický koncept – čosi, s čím dnes zrejme nejde byť neúspešný (Oscar pre inak mdlý animák „Happy Feet“ potvrdí). Pixar sa námetu zhostili s vlastným, typickým prístupom. V réžii Andrewa Stantona (okrem „Života chrobáka“ držal taktovku pri výrobe komerčne najúspešnejšieho filmu z dielne Pixar – „Hľadá sa Nemo“) vznikol film, ktorý sa snaží byť všetkým: dychberúcou „podívanou“, filmom pre deti aj pre dospelých, vrátane filmových fajnšmekrov, dychtivo čakajúcich na myriádu odkazov, ktoré do svojich diel jednotka v produkcii animovaných filmov zvykne vkladať.
Prvý bod sa podarilo naplniť bezozbytku. V prvej tretine filmu rozohrávajú Wall-E a Eve fantastické predstavenie v kulisách zdevastovanej Zeme. Do detailu vykreslená postapokalyptická krajina, v ktorej nedotknuté prežili len multimediálne reklamné megaboardy je naplnená symbolmi a odkazmi siahajúcimi od vtipných pripomenutí vlastných filmov až po „všeobecné“ kultúrne ikony – či už je ňou ošúchaná VHS-ka „Hello Dolly“ alebo iPod, na ktorého obrazovke si ju roznežnený hlavný hrdina pozerá. Skvelá hudba, tradične trendsetterský animátorský (a choreografický!) prístup štúdia Pixar a fakt, že oba roboty komunikujú výlučne „R2D2-ovským“ pípaním len prispievajú k skvelému úvodnému dojmu.
Druhá (a z pohľadu vyznenia filmu ťažisková) časť filmu, odohrávajúca sa na vesmírnom korábe Axiom plnom šťastne obéznych potomkov ľudí, je problematickejšia. Dej sa zrazu dostáva do až príliš zažitých koľají, typických pre rodinné animáky (vrátane otravnej suity „narušených“ robotov, ktoré sa starajú o miestami násilné gagy) a k neprvoplánovým žartíkom, akým je napríklad záber na stenu slávy tučnejúcich kapitánov vesmírnej lode, je zrazu akosi ďalej. Stanton však dokáže prekvapiť. Vrcholná sekvencia nie je ničím iným, než poctou „Vesmírnej odysei“, zhodou okolností sláviacej štyridsať rokov od premiéry – na kultový Kubrickov film odkazuje obsahom, prevedením, a keď sa z ničoho nič ozve nezameniteľný fragment zo Straussovho „Also Sprach Zarathustra“ i zvukovou stopou.
Pixaru sa opäť podarilo preniesť diváka do sveta, ktorý nikdy predtým nevideli. Schopnosť grafikov a animátorov tvoriacich pod znakom hopsajúcej lampičky je trademarkom, na ktorom za tých trinásť rokov od prvého „Toy Story“ nič nevybledlo. O trochu viac ubudlo zo schopnosti prekvapiť obsahom – obzvlášť, keď sa takto technicky zvládnutý pokrm servíruje každoročne. „Wall-E“ v tomto ohľade pripomína „Autá“, ktoré sa vizuálne dokonalou maskou snažili zakryť banálnosť scenára, vykukujúcu o trochu viac, než obvykle. Vnútorná nekonzistencia „Wall-E“ tomuto dojmu napomáha a míľové kroky, ktorými v tomto lukratívnom žánri napredujú ostatné štúdiá, môžu pre Pixar (čerpajúci nemálo z univerzálneho úspechu zo svojho mena) znamenať varovný prst. Náskok sa skracuje.
P.S.: Neopúšťajte kino pred záverečnými titulkami!
