Nejako sa nám rozmohla obsesia morskými obludami. Po lodníkoch MASTODON, HYATARI, AHAB či ZOROASTER sa z morských hlbín vynára kraken, GIANT SQUID.
Znamená to však hlavne to, že na nesmierne vitálnej severoamerickej scéne, bez predsudkov fúzujúcej (post)hardcore a (doom)metal sa objavilo ďalšie meno, ktoré by bolo veľkou škodou nechať ležať ladom. GIANT SQUID sú mladá „lokálna“ kapela, podobne ako HYATARI mali na konte zapadnutý debut, keď ich oslovila zavedená firma. A rovnako ako vyššie spomenutí po podpise vydali rovnaký materiál znovu. GIANT SQUID sa však rozhodli pôvodné CD „Metridium Field“ nahrať úplne celé znova, opäť za asistencie renomovaného Billyho Andersona (spolupráca s NEUROSIS, MR. BUNGLE, MELVINS).
„Metridium Fields“, tentokrát s „s“ na konci, si trúfam označiť za jeden z albumov roka. GIANT SQUID potvrdzujú, že v Amerike originalita kvitne aj v najväčších zapadákovoch. Títo Texasania (pôsobiaci rovnako sympaticky skromne ako napríklad nemeckí kolegovia z THE OCEAN) dokážu znieť ako ISIS, PELICAN, ANATHEMA, MADDER MORTEM a SYSTEM OF A DOWN naraz – a nevyzerať ako psíček a mačička a ich kuchársky výkon. Priznaná inšpirácia židovskou hudbou hranou na moslimských územiach (a spevom, ktorý pripomenie spomínaných amerických Arménov), cit pre súčasné trendy i rešpekt k historickému hudobnému odkazu sa zmiešali do nesmierne pôsobivého celku. Silná trojica skladieb, nasledujúca po hitovej, etnicky zafarbenej „Neonate“ a zaberajúca plochu takmer dvadsaťpäť minút v strede albumu, nás prevedie kvitnúcou záhradou zaliatou svetlom v krehkej, živou trúbkou vyšperkovanej „Versus The Siren“ (hlas Aurielle Gregory je smutný, ale uvoľnený a uvoľňujúci zároveň), aby pokračovala temnejšou, rafinovanou a do morku kostí sa zadierajúcou „Ampullae Of Lorenzini“ so „systemofadownovsky“ vypätým, mečivým spevom Aarona Gregoryho, mimochodom manžela Aurielle. Jadro dosky uzatvára šeptaná „Summit“, väčšinu času pôsobiaca ako tmavé ticho pred búrkou, z ktorého však zahrmí len párkrát. Posledná regulárna skladba, „Revolution In The Water“, znie miestami ako ISIS a miestami ako PEARL JAM. Rockový základ obaľujú rozostrené gitary a rev strieda civilný spev.
Na nahrávke prakticky chýbajú ostré „kilá“, náladou má najbližšie k tomu kľudnejšiemu z post-dosaďte-si-čokoľvek scény – z ktorej ešte stále cítiť pôvodné korene, i keď forma sa posunula inam. Dominujú pastelkové zvuky, meniace sa klávesové plochy, nezriedka končiace v až ambientnom polospánku, s drmoliacimi samplami na pozadí. Záverečná, vyše dvadsaťminútová titulná skladba pracuje prakticky s jediným motívom (podfarbeným hammondovskými registrami kláves), napriek tomu nepôsobí unylo a nudne, naopak – po kúskoch graduje až k definitívnemu koncu.
Unisono nadšené recenzie na debut GIANT SQUID sú plné prirovnaní k tomu najlepšiemu, čo sa v hudbe urodilo za posledné roky. Prakticky všetky majú pravdu: GIANT SQUID však neskončili pri lepení požičaných akordov, ale svojej hudbe vdýchli s mladíckym nadšením citeľný kus svojej duše. „Metridium Fields“ je objaviteľská i tradičná rocková nahrávka, trochu „emo“, miestami „doom“, sem-tam „metal“ a štipku „core“. Je to však najmä živá doska, plná autentických emócií; svojského druhu smútku, ale hlavne radosti z muziky. Keď sa k nej pridá kumšt a talent, je tu jedno z najpríjemnejších prekvapení roka.
