Väčšina hodnotení na csfd.cz ma doslova odrádzalo od návštevy kina a jediné, čo rozhodlo v prospech vizity u tejto inštitúcie bola moja obľuba postapokalyptických (ďalej len postapo) filmov, hier a atmosféry. Áno, nebudem zakrývať a hneď na začiatok poviem, že moje hodnotenie filmu je a bude ovplyvnené touto „úchylkou“. Aj keď hodnotenia v štýle: „kresťanská agitka“, „na akčný film málo akčné“- prípadne iné nelichotivé prirovnania netešili, po zhliadnutí filmu som mohol skonštatovať, že tieto boli riadne mimo – pramenili hlavne z očakávania niečoho iného, ako čím film naozaj je. V každom prípade sa ale pokúsim moje nadšenie filmom a nesúhlas s väčšinou (snáď) zmysluplne obhájiť.
Takže čo môžete od „Knihy prežitia“ očakávať? Akčný film? Určite nie. Aj keď niekoľko akčných scén, vrátane výbornej scény „čaju o šiestej“ u kanibalskej dvojice sa vo filme nájde - tieto ale tvoria len akúsi barličku pre pochopenie tvrdosti a neľútostnosti, ktorá obklopuje všetkých preživších. Akčné scény našťastie nie sú príliš častým javom, opak by podľa mňa zabil celú atmosféru snímky a sú dostatočne nahradené vnútorným bojom hlavnej postavy. Dobrodružný? Ani nie, dobrodružstvo si predstavujem inak, tu ide o drsnú a beznádejnú realitu. Dráma? No, povedzme... Dramatickosť situácií je bezútešná a čierna. Tak, ako bezútešné a čierne je prostredie, v ktorom prežívajú zvyšky civilizácie, a ktoré sa podarilo tvorcom vizualizovať. Thriller? Niekto môže povedať, že až horor, no čo je pre nás hororom alebo thrilerom by bolo v skutočnom postapo svete, tak, ako som spomenul ohľadom dobrodružnosti, len jednoduchou realitou.
Očakávajte nevyčerpateľnu postapo atmosféru s jasným odkazom na klasické westerny a boj zla proti dobru - pričom gro snímky vidím v psychologickej dráme premeny človeka v nositeľa myšlienky, ktorá môže tak zachrániť, ako aj zničiť. Hlavného hrdinu Eliho zastihneme na začiatku filmu v asi najsilnejšej scéne filmu, pri love mačky v mŕtvom lese a tesne pred koncom tridsaťročnej púte za svojim cieľom. Dôvod apokalypsy je zastretý tajomstvom a v je podstate pre príbeh absolútne irelevantný. Máločo sa dozvieme aj o Eliho minulosti a začiatok filmu sa zaoberá len jeho akútnym problémom s obuvou, ktorý vyrieši náhodne objavený obesenec a nešťastne vybitý iPod, ktorý sa stane dôvodom na neplánovanú návštevu „mesta“, kde sa začne odvíjať už iný príbeh - žiaľ, miestami príliš plytký, nasledovaný príliš predvídateľnými rozuzleniami. Príbeh o viere, ktorú možno využiť na konanie dobra, ako aj zneužiť a prostredníctvom nej ovládať masy. Eli natrafí na skvelého Garyho Oldmana - záporáka, snažiaceho sa získať knihu nesenú Elim kdesi na západ. Eli a jeho protivník patria k pár žijúcim pamätníkom predapokalyptického sveta, pričom obaja chcú obrátiť prežívanú realitu vo svoj obraz pomocou myšlienok zaniknutého sveta. Identita knihy je podľa môjho názoru príliš skoro odhalená a práve tento moment dáva kritikom do ruky argument o kresťanskej agitke, aj keď je táto myslím dostatočne vyvrátená v závere filmu, kedy je „obnovená“ biblia vložená do regálu medzi iné náboženské a filozofické publikácie - pričom počas celého filmu nenájdeme ani len náznak toho, žeby naplnenie Eliho úlohy malo za následok záchranu ľudstva, prípadne celej planéty.
Z tohto pohľadu je Eliho príbeh len jedným z mnohých, prinášajúcich nádej do beznádejného bytia. „Kniha prežitia“ obsahuje viacero kontroverzných momentov, napríklad nevysvetliteľné vyviaznutie z uzavretých objektov a príliš úporná snaha miestneho diktátora (Oldman) získať knihu, pomocou ktorej ovládne ľudstvo, hoci by mu zjavne stačilo na ovládnutie tej nevzdelanej masy len spomenúť si na niekoľko základných momentov z jej obsahu. Nebudem ale špekulovať, „Kniha prežitia“ nie je filmom, ktorý by aj napriek trom nomináciám na Oscara mal potenciál byť niečím výnimočným z hľadiska filmového umenia (až na ozaj výborne výkony troch hlavých postáv), tento snímok má ale možnosť sa stať kultom v rámci postapokalyptického žánru. Pomaly plynúci príbeh, otravujúci fanúšikov akčných trhákov, vyzdvihuje silnú falloutovskú atmosféru a poskytuje možnosť k zamysleniu, aj keď určite nie len nad kresťanskými hodnotami, ako sa snažia naznačiť mnohí kritici.
Záver filmu trochu pokrivkáva, hlavne kvôli príliš priehľadnému rozuzleniu a tak trochu nereálne dobrej Eliho pamäte – aj keď, čítať tridsať rokov jednu knihu... Poslednú scénu, kedy opúšťa bezpečné útočisko Eliho súputníčka v štylizácii „Lara Croft“, si autori ale odpustiť mohli - hoci práve táto dáva nádej, že príbeh bude pokračovať... Budem sa tešiť, a teraz netrpezlivo očakávam filmovú adaptáciu kultovej postapo knihy „Cesta“ od McCarthyho, ktorá sa čoskoro objaví v našich kinách.
