Po rozpade PECCATUM vydáva Heidi S. Tveitan (Ihriel), podobne ako jej manžel, svoj ďalší sólový album. Kdežto Vegard (Ihsahn) si z ich spoločného projektu zobral rock/metalovú časť, ktorú netaví až tak úspešne, Heidi si na druhej strane berie experimentátorskú (alebo ak chcete avantgardnú) časť s väčším potenciálom rozvoja. Je možné, aby tento element bývalej kapely fungoval sám o sebe?
Debut „Iter.Viator“ bol prijatý pomerne kladne, mal svoj pôvab i svoju atmosféru, zahalenú do zvláštneho oparu. Celkom opakovať to nebolo možné, bolo možné si zvoliť z dvoch principiálne iných ciest – a to cestu k vyššej neuchopiteľnosti, alebo rozvíjať skôr melodickú stránku emócií. Spočiatku sa môže zdať, že sa autorka vydáva práve druhou cestou a príjemná, basou vedená skladba „Him And Her“ spolu s utiahnutými vokálmi, pretekajúcimi z jedného reproduktora do druhého, vytvára príjemne psychotropnú atmosféru. Vo „World Spins For You“ sa dočkáme aj vokálu hlavnej protagonistky, ktorá už ale nechce opakovať polohy, aké boli predvedené na „Amor Fati“, ale skôr prezentuje svoj uťahaný štýl spievania, ktorý sa vám buď páči alebo ho neznesiete. Vokálmi však „The Thread“ veľmi neprekypuje, skôr sa skladby stláčajú do zhlukov melódií a nálad.
Stred albumu by sa dal označiť skutočne ako len veľmi ťažko uchopiteľný a príliš sebastredný. Skôr sa jedná o nervózne útržky melódií prekladané noise výpadmi, na ktoré treba jednoznačne mať správnu náladu. Vzdialene to evokuje soundtracky, ktoré nahrali ULVER. V závere sa z tiesnivých melódií skrz až trip-rockovú „Blood Bones And A Skull“ vraciame k melodickejším polohám, ktoré vrcholia v hitovke (na pomery albumu) „Crossing Over“, kde si naplno vychutnáme už trocha „prefláklý“ Garmov hlas. Ako ťahák bola prezentovaná aj spolupráca s cyberpunkovým spisovateľom Kenjim Siratorim, pretavená do podoby skladby „Neo Drugissimo“, tú ale neviem zhodnotiť, nakoľko jeho tvorbu nepoznám. Atmosféru tohto štýlu je ale možné na nahrávke v odrazoch a náznakoch vypozorovať.
Ako celok je to výrazné i nevýrazné zároveň – nevýrazné tým, že vám toho veľa po vypočutí v hlave nezostane, ale výrazné v danom okamihu vnímania. „The Thread“ pripomína puzzle, ktoré nie je možné poskladať, pretože jednotlivé časti do seba veľmi nezapadajú. Iste, osobne mi album vyhovuje viac tam, kde je muzikálny a melodický. Na druhej strane, v správnej nálade aj rozbité kompozície majú svoje čaro i atmosféru. V sumáre sa jedná (opäť) o špecifickú hudbu pre špeciálne chvíle, kedy trocha psychedélie nezaškodí. Bolo by škoda hodnotiť a vnímať ju len skrz typické kritériá.
