PRO-PAIN po rokoch opäť v Bratislave. Keďže som si z pochybných dôvodov nechal ujsť ich vystúpenia na Bratislavských HC festoch, organizovaných hŕstkou nadšencov, túto príležitosť vidieť moju obľúbenú kapelu z čias, keď som mal okolo 15-16 rokov, bolo treba využiť. V deň koncertu prešli uši malou rozcvičkou, kedy počas mojich presunov mestom dostávali zo slúchadiel zabrať zatiaľ posledným výtvorom švédskej all-star bandy THE GREAT DECEIVER a ich svojský pohľad na hc nazvaný „A Venom Well Designed“.
Krátko pred koncertom sa Bratislava ponorila do dažďového mračna a tak prišiel celkom vhod začiatok akcie bez väčšieho omeškania okolo 18:00. Na pódiu sa tlačí až šesťčlenná formácia SAPROPHYTE z východného Slovenska. Ich rýchle hc s mierne melodickým vyznením nachádza odozvu aj zásluhou skupinky fans a priateľov, ktorí pricestovali spolu s kapelou. Dvojica vzájomne sa dopĺňajúcich vokalistov pridáva hudbe SAPROPHYTE na dynamike a pestrosti, postupne prejavujú náznaky pohybu aj domáci návštevníci. Ich set nestihol nudiť aj zásluhou krátkeho trvania ale napriek tomu, že ich texty nie sú nič výnimočné, určite slovenskej hc scéne hanbu neurobia(na rozdiel od takých EDITOR). Rozhodne príjemnejšie trávenie času ako moknúť vonku pred Stokou alebo liať hrdlom zlatý mok v priľahlých krčmových priestoroch.
Na pódiu sa rozložili starí morskí vlci z LOCOMOTIVE. Naposledy som ich videl zhruba pred rokom v bratislavskom Véčku v rámci preskakovania nádejným CANCELLED a už rozpadnutým DIMENSION SEVEN, ktorí mali s LOCOMOTIVE takmer bratské vzťahy. Pódium dostalo zabrať rovnakou váhou ako pred rokom, ale treba povedať, že pódiový prejav LOCOMOTIVE je stále lepší, presvedčivý (bez zbytočných póz) a hlavne strhujúci. Kapela ma v Blave svoje stále zázemie, ľudia na ich produkciu reagujú, hoci pri pohľade na poloprázdnu Stoku mi v hlave rezonuje obava, aby v Bratislave nedošlo opäť ku blamáži. Z týchto myšlienok ma vytrhli dobráci, ktorí bafkali cígy aj vo vnútri a tak si hľadám miesto za zvukárom, mimo dosahu cigaretového dymu. Dôraz sa kladie na aktuálny materiál „Ornament z pijavic“ - vystúpenie otvára práve titulná vec a došlo aj na pestré témy v „Skaut v kolenou“, „Vrať se“ alebo teória hrubých čiar, t.j. „Co jsme si, to jsme si“. Zazneli aj staršie osvedčené kúsky ako „Vítej v prdeli“ a asi najznámejšia klasická vec „Nechtěli“. LOCOMOTIVE sfúkli skladby bez najmenšieho zaváhania, ak niekto tužil vidieť amatérov, mal sa radšej poobzerať po nejakom atmo-metalovom koncerte v okolí.
Prichádza chvíľa pre prvý oficiálny support PRO-PAIN na ich európskom turné. Švajčiari DARK DAY DUNGEON už odohrali množstvo koncertov a ich pódiový prejav to len potvrdzuje. Spevák Fabio pohybom pokrýva celé pódium, basák s poľsky znejúcim menom Piotr Winiarski pri každej príležitosti predvádza v rôznych pózach svoje pestré tetovania. Po trash-coreovom nášupe LOCOMOTIVE prichádza k zrýchleniu, ťažisko sa presúva späť do rýchleho hard core a DARK DAY DUNGEON sa dostáva ešte výraznejšej odozvy, okrem toho je už pred pódiom viac hláv, doposiaľ asi skrytých v krčmových útrobách Stoky. Vystúpeniu a produkcii(možno majú smolu, že nie sú krásavci ako EKTOMORF, možno by už tiež mali album u Nuclear Blast) DARK DAY DUNGEON možno vytknúť len málo, končia práve, keď ma už trochu začínali nudiť a zvuk v priebehu ich snaženia padá na úroveň prvej kapely. Myslím, že si kľudne mohli vymeniť pozíciu s LOCOMOTIVE.
Vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi nikdy neboli a nebudú ideálne(úvahy o príčinách živených extrémistami na oboch stranách tu nebudem rozvíjať), ale maďarskí EKTOMORF potvrdzujú, že hudba je univerzálnym jazykom a postupne si svojou skackavou muzikou získali náklonnosť a rešpekt osadenstva Stoky. Podobne ako DARK DAY DUNGEON vyzývajú ľudí kričať meno hlavného účinkujúceho, aby konečne vytiahli päty z tourbusu. Chalanom koncom marca vyšiel u Nuclear Blast už piaty album s titulom „Destroy“ a na pódiu sa tak predstavila ďalšia banda vystupujúca so stopercentnou istotou. EKTOMORF sa ľudom páčia, registrujem aj prvé pokusy o stage diving, ku koncu ich setu už skáče v rytme aspoň polovica zúčastnených. Avšak, ak mám byť úprimný, hudba EKTOMORF ma zaujala najmenej, ohlasovaný rómsky kultúrny vplyv sa obmedzuje len na pár motívov a jeden nápev a z textov, ktoré som počas koncertu zachytil ich podozrievam zo vzdorovitého rebelského klišé. Občas by tiež nezaškodilo prepašovať do jednotlivých skladieb viac melódií, už len kvôli spestreniu. Z letargie ma vytrhne až záverečný príjemný cover BEATLES-ovky „A Hard Day’s Night“. No, dobre – odpúšťam im.
Nasleduje trochu dlhšia technická prestávka, počas ktorej sa po pódiu gúľa technik od PRO-PAIN. Na pódium postupne vchádzajú jednotliví členovia amerických bežcov na dlhé trate a nakoniec aj samotný frontman Gary Meskil. Hlavné hviezdy začínajú krátkou inštrumentálnou témou a potom príde k explózii – prvý krát vidím na koncerte nepretržitý stage-diving. PRO-PAIN neľútostne strieľajú do ľudí jednu pecku za druhou nevynechávajúc pritom overené veci z posledných albumov(„Propain“, „Act Of God“, „Round Six“ či „ Shreds Of Dignity“). Zvuk je výborný a doslova devastujúci. Nasleduje blok venovaný ukážkam z nového albumu „Fistful Of Hate“(vychádza práve v deň koncertu u Candlelight) a potvrdenie pocitu, že PRO-PAIN sa už príliš nevyvíjajú, pravdupovediac niet kam. Na druhej strane ich set dokazuje zaslúženie si predného postavenia na scéne, po vyše dvanástich rokoch od vydania debutu „Foul Taste Of Freedom“ im nasadenie a nadšenie možno len závidieť. Pobavila aj scénka, kedy na pódium počas skladby vyliezol jeden týpek, pozrel Garymu na tetovanie pod rukáv a s blaženým výrazom v tvári skočil späť medzi ľudí. Záver koncertu patrí prvým trom albumom. Titulná vec z „Foul Taste Of Freedom“ vôbec nevyznela zastarane či naivne, napriek tomu, že album nahrávala podstatne iná zostava. Večná škoda, že z mimoriadne vydarenej fošne „The Truth Hurts“ zaznela iba úvodná „Make War Not Love“. Možno je to takto bezpečnejšie, pretože pri takej „Switchblade Knife“ by sa už dav, ktorý medzitým odhadujem na počet ja plus/mínus 100 osôb, úplne vymkol kontrole a zrovnal Stoku so zemou(to by potešilo len týpkov kladúcich nadšencom z divadla Stoka polená pod nohy). Snáď jedinou chybičkou krásy bolo úplné salámovanie gitarových sól (nielen) v „Make War Not Love“. Tom Klimchuck určite nie je Nick St. Dennis z POSSESSED, ktorý zdobil album „The Thruth Hurts“ Príjemným spestrením pred prídavkami bol návrat troch štvrtín kapely hrajúcich rock and roll improvizáciu na tému „Do you want PRO-PAIN?“. Celkom milé a vtipné, všetci sa dobre bavia. Konečne prichádza aj Mr. Meskil. Nasledujú ešte tri prídavky(pokiaľ som dobre počítal), medzi ktorými sa vyníma cover od DISCHARGE z minuloročného albumu cover verzií Run For Cover, vzdávajúcom hold rôznym predchodcom PRO-PAIN ako aj súputníkom
Na záver bilancovanie. Dobrá organizácia, s menšími výhradami i dramaturgia koncertu a zvuk. Mínusom bola predsa len nízka účasť, možno bol problém vo výške vstupného. Tých 400 korún bolo podľa mňa vzhľadom na hlavného účinkujúceho a celkový počet kapiel úplne primeraných. Dočasne nepočujúci sa predieram von do nočnej Bratislavy, kde na moju veľkú „radosť“ ešte stále výdatne prší. Postupne sa vracia sluch, hoci pocit, že v ušiach som ešte pred chvíľou mal natlačené objemné kamene pretrváva. Okolo jednej v noci konečne spokojne zaspávam s vedomím, že najbližších pár dní sa budem musieť na míle vyhýbať gitarovej muzike, inak si moje sluchové orgány zbalia kufre do teplých a slnečných krajín.
Radical Cut
Skôr ako začnem, by som chcel najprv povedať, že Hard Corovú scénu skoro vôbec nesledujem, predsa len som po hudobnej stránke inak orientovaný, ale PRO-PAIN kedysi patrili k mojim favoritom a tak som si tentoraz ich vystúpenie nenechal ujsť.
Tesne po oficiálnom začiatku koncertu sa aj naozaj začína, aj keď dosť rozpačito, pretože ani v klube a ani pred klubom skoro nikto nieje. Ako prvý s miernym meškaním oproti plánu začínajú prešovskí SAPROPHYTE. Klasický HC s dvoma spevmi, ale ide nielen o dobre zahraný hard core, ale aj o veľmi dobre technický zvládnutý. Ich tvorbu oživuje a odlišuje od iných podobne zameraných kapiel to, že angažovali dvoch spevákov a neutápajú sa v hard corových klišé. Na scéne sa už pohybujú niekoľko rokov a ich tvorba sa mi viac ako páči. Osobne si myslím, že SAPHROPHYTE patria na Slovensku k špičke v tomto žánri. Počas ich setu, sa sála ako tak naplnila a asi tak 70 ľudí sa pri ich hudbe aj slušne bavilo.
Po krátkej prestávke nastupuje thrash/corová lokomotíva od našich západných susedov. Naposledy som ich videl pred dvoma rokmi v Košiciach, keď hrali pred SADIST ( http://www.metalopolis.net/articles.asp?id=695), stále sa úspešne pohybujú v rovnakom prúde, ale nedá sa povedať žeby zaspali. Už celkom slušne zaplnená sála na výkon kapely z depa reaguje viac ako pozitívne. No aj oni musia končiť, aby dali miesto nasledujúcim kapelám a preto sa LOCOMOTIVE s nami rozlúčili songom „vítejte v prdeli, vítejte v píči“. Pekne od nich...
DARK DAY DUNGEON zo švajčiarska boli pre mňa prekvapením. Nestihol som začiatok, pretože sa ozvali isté biologické procesy a zariadenie v divadle na to určené bolo beznádejne obsadené, tak som musel navštíviť zariadenie troška vzdialenej reštaurácie. No nevadí, aj to čo som videl stálo za to. Kapela sa skladá zo samých mladých chlapcov, ak mali 18, tak veľa... Ale hudobne a hráčsky to bolo na vysokej úrovni, v podstate klasický metalový hard core s veľmi dobrým spevom, no nijaká kopírka a zabehané postupy. Neviem, či by sa mi to tak páčilo aj na CD, budem musieť skúsiť, ale na koncerte to bolo viac ako OK. Zaujali ma aj svojím rozmanitým výberom tričiek, gitarista BRUTAL TRUTH, basák SLAYER a spevák LED ZEPPELIN.
Nasledovali ďalší susedia a to EKTOMORF z Maďarska. Táto kapela momentálne žne úspechy aj preto, že sa im podarilo dostať ku kvalitnému vydavateľovi (Nuclear Blast). No neviem... ale mne sa tento mix Hard Core, maďarského folklóru a cigánskej muziky vôbec nepáčil a nič mi to nehovorilo. Povedal by som, že je to taká kopírka SOULFLY, s tým, že vedia troska lepšie hrať, ovšem mimo bubeníka. Vydržal so 3 skladby a potom som radšej išiel do baru. Vrátil som sa asi tak v strede ich vystúpenia na jednu skladbu a znova odišiel, potom som bol, ešte celkom na poslednú vec, no moje cítenie sa k nim nezmenilo. Podľa mňa najhoršia kapela večera.
Po ich odchode nastala troška dlhšia prestavba pódia a príprava na hlavú hviezdu. PRO-PAIN začali troška netradične, z bední sa na nás valila inštrumentálna skladba pustená z mixu a poriadne vyhulená, počas tohto „intra“ sa do sály navalili ľudia, ktorých pribudlo síce len na, niečo cez 190, ale aj tak podľa mňa málo. PRO-PAIN sa medzitým tiež pripravili a toto „intro“ nakoniec dohrali naživo. Skôr ako budem pokračovať musím sa priznať, že po vydaní albumu „Contents Under Pressure“ som túto skupinu prestal sledovať a v podstate vôbec nepoznám ich novú tvorbu. Nie preto, žeby sa mi to nepáčilo, ale skôr preto, že tie nové albumy sú podľa mňa jeden ako druhý a tak si radšej vypočujem niektorý z prvých troch. Ako prvú do nás nahustili skladbu „No Way Out“ z albumu „Shreds Of Dignity“ a týmto naštartovali hudobné tornádo, s ktorým rozpútali pred pódiom šialenstvo. Skladby som síce nepoznal, ale ich hudbu áno a musím uznať, že ani po rokoch nestratili nič, na svojej schopnosti odovzdať obrovské množstvo energie a vyburcovať poslucháčov až k bodu varu. Všetci štyria odviedli vynikajúci výkon ktorý som od nich očakával. Predpokladám, že hrali väčšinu skladieb z nového albumu s názvom „Fistful Of Hate“, aj keď nepoznám nevadí, bolo to viac ako dobré. Ďalšou skladbou, ktorá ma viac zaujala, bola „Can You Feel It?“ z „Fistful Of Hate“, táto skladba akosi vytŕčala. Kapela pôsobila zohratým dojmom a viac ako evidentne sa veľmi dobre bavili, čo mi aj potvrdil po koncerte gitarista Eric Klinger v osobnom rozhovore, aspoň pokiaľ som dobre rozumel, pretože moje znalosti Angličtiny nie sú nejaké úžasné. No nakoľko som rozumel, tak Erik chválil atmosféru a reakcie publika. Polka sálu skákala a rozmohol sa aj stage diving, no v disciplinovanej podobe a ochrankári na pódiu v podstate ani nemali čo robiť a druhá polka sálu sa pokojne pohupovala do rytmu, kričala a tlieskala. Zvuk bol vynikajúci a niet čo zvukárovi vyčítať. Jediný, kto asi nebol spokojný bol organizátor, pretože nedošiel dostatok ľudí na to aby sa to zaplatilo, ale radšej sa vrátim k muzike. Po viac ako hodine prezentácie nového materiálu došlo aj na klasiku: „Foul Taste Of Freedom“ z prvého rovnomenného albumu a „Make War (Not Love)“ z albumu „The Truth Hurts“. Myslím si, že nielen ja, som čakal na tieto staré veci, pretože publikum ešte viac ožilo, hoc som si myslel, že je rozbúrene na maximum. A tu zrazu koniec... PRO-PAIN sa porúčali a rýchlo opustili pódium, no aj napriek tomu, že už hrali viac ako hodinu, ľudia, až na nejaké výnimky chceli pokračovať a dávali to poriadne hlasno najavo. A tak sa Pro-Pain pomaličky vrátili, až na Garyho Meskila, toho museli privolať akýmsi coverom nejakej starej skladby (neviem od koho to bolo, kto vie ten ma v diskusii doplní), ktorú im pomohol odspievať nejaký mne neznámy chlapík, ktorý si refrén skladby prekrútil po svojom: „We Want Pro-Pain“, tento refrén s nim spievalo celé publikom, až kým Gary nevyšiel na pódium. Takže sme sa zase vrátili k starým albumom a PRO-PAIN nám naservírovali skladbu „State Of Mind“ z albumu „Contents Under Pressure“, po nej cover od Britskej HC legendy DISCHARGE. A koniec nám odzvonil osobne Johnny Black z albumu „Foul Taste Of Freedom“. Po skoro hodine a pol PRO-PAINu a niekoľkých hodinách metalu a hard coru, už boli všetci dostatočne unavení a už ani veľmi neprotestovali, aj keď publikum by nejakú tu skaldbu naviac ešte zvládlo, ja by som napríklad privítal keby zahrali aj „Iraqnofobiu“. Ale kapela, toho mala určite viac ako dosť, ani sa nečudujem...Výborný koncert, ktorý sa ale nedočkal dostatočnej podpory fanúšikov, aj keď na druhú stranu, bola atmosféra viac ako pozitívna.
Koscj