Polstoročie od vydania jedného z najpredávanejších albumov všetkých čias – 25 až 45 miliónov kusov v závislosti od toho, koho sa spýtate – je ideálnou príležitosťou na aplikáciu adrenalínovej injekcie. Obzvlášť, keď sa ťažisko hudobného priemyslu presúva od fyzických nosičov k streamingovým službám, ich používateľom, žiadajúcim neustály prísun obsahu, a k predaju „merchandise“.
PINK FLOYD, respektíve správcovia ich intelektuálneho vlastníctva, sú v tomto ohľade preborníkmi: schopnosť exhumovať, vydať a predať každú omrvinku z ich rozsiahleho katalógu je legendárna. A tak vôbec neprekvapí, že sa na trh v roku 2023 vyliala celá vlna materiálu s logom a sloganom „50 rokov v jednom údere srdca“.
Za sklamanie je však možné považovať, že väčšina obsahu sa sústredí na prezentáciu, či už vizuálnu (boxset) alebo zvukovú (Dolby Atmos mix). Samostatného vydania sa dočkal živák z Wembley z 1974, ktorý sa prešmykol už do súhrnných vydaní rarít z rokov 2011 a 2016. Dnes teda poteší len obal, čerpajúci zo skíc k pôvodnému vydaniu „odvrátenej strany Mesiaca“.
Z tohto pohľadu je zaujímavejší (a o to kontroverznejší) „The Dark Side Of The Moon Redux“ – počin Rogera Watersa, niekdajšieho basáka PINK FLOYD a ich kreatívneho mozgu v post-barrettovskej ére. Osemdesiatročný Waters dnes, bohužiaľ, pôsobí ako frustrovaný konšpirátor, zaseknutý vo večnom konflikte nielen s Davidom Gilmourom, ale v podstate s celým svetom.
Keď za seba nechá hovoriť hudbu, veci sa razom majú inak: stále ešte aktuálna radovka „Is This the Life We Really Want?“ je skvostom, a krehké EP „The Lockdown Sessions“ ponúka vypočutiahodné, intímne verzie skladieb z katalógu PINK FLOYD.
Autorovi tohto článku sa zdá až neuveriteľné, že „The Dark Side Of The Moon Redux“ vôbec vyšiel. Kompletné znovunahratie opus magnum v roku jeho výročia najprv znelo ako čistý trucpodnik a, popravde, som čakal, že potichu vyšumí.
Roger Waters sa však do projektu skutočne pustil s vervou; nejde „len“ o novú nahrávku, ale o kompletnú reinterpretáciu v podaní človeka, ktorý tvrdí, že ako hlavný autor pôvodnej verzie má v debate, o čom „Dark Side Of The Moon“ vlastne vôbec je, posledné slovo. Bohužiaľ, tento nový pohľad servíruje v podobe deklamovaných monológov medzi skladbami, miestami skĺzavajúcim k doslovnosti, miestami k banalite.
Ako poslucháča ma to však v diskografii PINK FLOYD vždy tiahlo viac k plodom Barrettovho šialenstva a k Watersovej zúrivosti, než k uhladenému gilmourovskému AOR. „The Dark Side Of The Moon Redux“ sa definitívnou verziou „odvrátenej strany“ nestane, no za opakovaný posluch stojí viac, než recyklovaný živák z Wembley.
Víťazom v kategórii „pohrobok PINK FLOYD“ za sezónu 2022/23 sa tak stáva Nick Mason a jeho projekt SAUCERFUL OF SECRETS. Miesto pretekov o to, ako vyzerá pomník najslávnejšiemu albumu PINK FLOYD, sa bubeník „floydov“ spolu s Guyom Prattom (ktorého spolupráca s PINK FLOYD siaha ešte do osemdesiatych rokov) a Garym Kempom (SPANDAU BALLET) ešte pred pandémiou ponorili do časov pred „The Dark Side Of The Moon“ a prišli s vynikajúcou živou poctou ranej etape v histórii psychedelických pionierov. Ich koncert, ktorý som mal možnosť v roku 2023 zažiť, mi vohnal slzy do očí, čo sa o dnešnej produkcii Gilmoura s Watersom povedať nedá.