BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V stredu 22. apríla sa naskytla zaujímavá šanca vyliezť na chvíľu z deathmetalovej, grindovej a podobnej Šuflandie a pozrieť sa, ako naživo vyzerá tá tvrdá hudba, na ktorú po svete chodia davy nižšieho vekového priemeru. Niežeby bol súčasný metalcore mojím často navštevovaným teritóriom, kanadská deathcorová legenda DESPISED ICON, ktorej frontman dnes pôsobí v OBEY THE BRAVE, ma tiež zaujala skôr naživo pred 8 rokmi na Assaulte, ale britskí MALEVOLENCE boli pred niekoľkými mesiacmi ako predskokani DYING FETUS fajn a zvyšok ponuky po testovacom vypočutí obstál tiež dobre.
Chodiť na koncerty načas sa niekedy neoplatí, 18. hodina na plagáte znamenala leda tak otvorenie klubu, hrať sa začalo až o siedmej. Nebýva zvykom, že americká skupina pripravuje pôdu dvom britským a kanadskej, KUBLAI KHAN sa však toho chopili s vervou. Kvarteto z mesta Sherman v severnom Texase zhruba polhodinovým blokom agresívneho, hrubého a útočného metalcoru bez nejakých zbytočných úletov do melodickejších polôh publikum – v tom čase niekoľko desiatok kusov – rozhodne rozohrialo a napriek tomu, že ide o mladú bandu, ich podanie žánru je bližšie skôr európskej klasike než nejakej na melodickom metale vystavanej moderne. Hrali zo svojho zatiaľ jediného albumu „Balancing Survival And Hapiness“ z minulého roku a svoj výlet do Európy si na pódiu užívali s radosťou aj s istou dávkou vďačnosti.
Nasledujúci NAPOLEON z anglického Exeteru už zahrali na melodickejšiu, tu a tam aj „screamo“ nôtu. Vznikli v roku 2011, sú štyria, vokalista, gitarista, basák a bubeník, a ich polhodinka takisto naživo znela celkom príjemne. Miestami zľahka technická zmes melodického death metalu, emotívneho, nakričaného hard coru a aj rozjasnenej alternatívnej gitarovej alternatívy, proste variabilná tvrdá hudba 21. storočia. (Bola aj krátka vsuvka 8-bitového nintendo coru či ako sa tomu hovorí.) Kto má rád takúto rozvášnenú melodiku s od pľúc a o život kričiacim vokálom, mohol byť spokojný. Počas ich setu sa publikum opäť rozrástlo, konečný počet sa zastavil možno niekde okolo 130 platiacich, na stredu slušné, jeden fanúšik metal cestu až z Ústí nad Labem, pretože v Česku turné zastávku nemalo.
MALEVOLENCE z anglického Sheffieldu už možno neboli až takým prekvapením ako prvýkrát, ale nastúpili ako keby s vedomím, že dnes je to o nich predsa len viac ako minule a keďže publikum na nich tentokrát prišlo ako na jednu z hlavných kapiel, veľa práce s ním nemali. Hralo sa z „Reign Of Suffering“, vydaného v roku 2013, a aj nejaké nové veci, tie už tuším vydajú Century Media (ktorí akosi začínajú odchytávať od Siege Of Amida Records). Narúbaná a nasekaná zmes hard coru, crossoveru, thrash a groove metalu a podobných záležitostí rozpútala na miestne pomery slušný kotol, ak hrá niečo, čo sa úspešne učilo od pojmov ako PANTERA, BIOHAZARD, SLAYER, MACHINE HEAD, HATEBREED a podobných, viete si to iste predstaviť.
Ak si to dobre pamätám, DESPISED ICON sú dnes skôr spolkom hrajúcim nejaké tie spomienkové koncerty, frontman Alex Erian ale po svete chodí so svojou novou bandou OBEY THE BRAVE, ktorá v Košiciach bola, videla a zvíťazila. Hudobne ma celkom oslovili už vzorky na internete a živé podanie kvalitu OTB potvrdili. U týchto Kanaďanov sa dá v prvom rade oceniť výborné spojenie mimoriadne agresívneho, dravého, metalom ovplyvneného hard coru a strhujúcich melodických častí s veľmi dobrými gitarovými harmóniami a vydarenými vokálmi, ktoré vedia poriadne zrúknuť a v melodickej polohe zase rozhodne nepôsobia sladko a úlisne. Jednoducho je to aj o živelnosti, tlaku, aj o atmosfére, a takto urobená moderna dokáže pobaviť. Takže vydarený koncert, organizačne už klasicky veľmi dobre zvládnutý, kvalitne obsadený, také niečo sa oceniť patrí.
Fotografie: Laci Schürger
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.