Po mesiac a pol trvajúcej prestávke LAIBACH obnovili turné k po dlhej dobe skutočne zaujímavému albumu „Volk“. Keďže Bratislava druhé kolo koncertej šnúry uzatvárala, bolo viac-menej jasné, akú podobu bude koncert mať – puntičkári LAIBACH nepatria k spolkom, ktoré playlist smolia polhodinu pred vstupom na pódium.

Prekvapenia sa teda dočkali len tí, čo od LAIBACH (opäť) čakali kolekciu militantných pochodov a svojsky poňatých coververzií. Po polhodinovom trápení juhoslovanskými partizánskymi pesničkami (som zvedavý, koľko fajnšmekrov si CD s nimi zakúpilo – možnosť bola) sa do zatemnenej, len riedko zaplnenej sály PKO ozvali tóny skladby „Germania“ a predstavenie sa začalo. Celá show bola viac komplexným multimediálnym zážitkom, než klasickým koncertom. Živými elementami boli len bicie, neodmysliteľný, stále charizmatický a nenapodobiteľným hlasovým fondom disponujúci Milan Fras a Mina Špiler, krásavica (ale hlavne výborná speváčka) zo slovinského alternatívno-synthipopového ansámblu MELODROM. Na rozdiel od turné k výberovke „Anthems“ absentovala gitara i basa; o to viac vynikla rafinovanosť aranží na (zámerne a programovo) popovej nahrávke „Volk“.

Skladby nasledovali v poradí, v akom sú zvečnené na štúdiovom zázname; po silnom začiatku, ktorý tvorili nostalgická „Germania“, zžieravo kritická „America“ a klipová „Anglia“ kulminoval zážitok v „Yisra'el“ a „Türkyie“. V oboch bola ich sila ešte zduplikovaná videoprojekciou a dynamikou a razanciou živého podania. Refrén „Sloboda je právo môjho ľudu“ nasledovaný skandovaním „Ata... Ata... Atatürk!“ v druhej menovanej bol až hrozivo podmanivý; o strete fragmentov palestínskej a izraelskej hymny doprevádzanom dekonštrukciou, následným prelínaním a znovuvybudovaním symbolov oboch národov nehovoriac. Projekcia, sprevádzajúca celý koncert, bola aj na pomery LAIBACH nadštandardná a výrazne sa podpísala na jednoznačne pozitívnom dojme. Hra obrazov postavená na zasadení loga „Volk“ do kontextu národných symbolov fungovala a – rovnako ako celý „Volk“ – úspešne balancovala na hrane polopatistického gýču a znekľudňujúceho posolstva ukrytého v textoch a obrazoch. Po ázijskom ukľudnení v podobe „Zhonghuá“ a „Nippon“, de facto sóla pre Minu Špiler, nemohlo prísť nič iné, len panslovanská „Slovania“ – a po avizovanom vynechaní „Vaticanae“ záver v podobe playbackovej „NSK“, ktorej čas vyplnila prestavba pódia.

V druhej časti koncertu sa LAIBACH predstavili v podobe, ktorú na seba zvykli brávať v období po albume „WAT“. Došlo (za nemalého nadšenia publika) na strojové bubeníčky, estetiku vojnového Nemecka pripomínajúcu projekciu a elektromarše „Tanz mit Laibach“, „Alle gegen alle“, „Du bist unser“, „Hell: Symmetry“. Táto polhodina však vyznela viac ako ústupok konzervatívnejším fanúšikom, než ako integrálna súčasť večera. Po očakávanej rozlúčke „Das Spiel ist aus“ nastal čas na playbackové medley, kľanačku a záver.

LAIBACH model 2006/07 je LAIBACH v plnej sile. Už nie prvoplánovo kontroverzný, ale znovu prichádzajúci s aktuálnou témou, interpretovanou skrz vlastnú optiku. Obrovský priestor, ktorý na „Volk“ i nasledujúcom turné dostalo duo SILENCE (Boris Benko a na pódiu prítomný Primož Hladnik) sa podpísal na zmene tváre, posune výrazu. LAIBACH stále sú a stále budú Eber, Salliger, Dachauer a Keller, no táto symbolická štvorica dostala zrazu injekciu nového obsahu.

Zmiešané reakcie, ktoré si LAIBACH za „Volk“ vyslúžili, sú najlepším dôkazom, že je všetko v poriadku. Po osobnej kontrole, načatej príjemným rozhovorom so šedou eminenciou Ivanom Novakom (sledujte Metalopolis!) a pokračujúcom skvelým vizuálnym i sluchovým zážitkom na samotnom koncerte, môžem predošlú vetu len podčiarkuť.