Topoľčianska skupina THALARION patrí na slovenskej scéne doslova k veteránom. Pôsobí už nejaký ten rôčik, môže sa pochváliť kvalitnými albumami, vydanými dokonca na zahraničnom labeli, ktorý patrí medzi tie významnejšie, no takisto vek jej členov sľubuje záruku dostatočných skúseností. Posledný album „Hellium“ pokračuje v línií načrtnutej už predchádzajúcim „Tunes Of Despondency“, ktorá znamená odklon od skoršej tvorby, charakterizovanej bohatým využitím klávesov a ženského spevu. Posun k tvrdšiemu (takmer) death metalu nie je však tak radikálny, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V skutočnosti sa skladby na „Hellium“ otriasli len o primárnu klávesovú melodickosť, úlohu klapiek navyše v značnej miere prebrali gitary.
O skupine THALARION roku 2005 dokonale platí pravidlo „starého psa novým kúskom nenaučíš“. Album „Hellium“ spája to najlepšie, čo ponúkla slovenská metalová v druhej polovici deväťdesiatych rokov, prináša (možno nechtiac) mnohé reminiscencie na tvorbu kapiel ako DEPRESY, či dokonca GALADRIEL, vrátane pripomenutia vlastného, nepochybne záslužného prínosu. Kombinujú všetko osvedčené, pútavo a neopočúvane (aspoň z obsahovej stránky). Žiaľ, miestami sa nevyhnú mnohým klišé, ktoré zostali v slovenskom metale stále hlboko zakorenené, najmä čo sa týka vokálnej kŕčovitosti, držiacej sa vo veľmi podobnom a málo originálnom frázovaní, ale aj témy albumu a rôznych tých „najtemnejších stránok tvojho vnútorného ja“. Výpočet negatív albumu uzatvára zmienka o zvuku. Zrejmý záujem kapely spraviť ho masívnym a ťažkým trochu zakopáva o typické chyby štúdia Exponent: podpriemerný zvuk bicích, často nezrozumiteľnú basovú linku a občasnú snahu navrstviť na jednu kopu príliš veľa dominantných prvkov, ktoré nie vždy fungujú. Skladby albumu „Hellium“ sú však zbierkou pestrých nápadov v duchu starej školy. So súčasnou zahraničnou scénou môžu pôsobiť kontrastne, no nepostrádajú atraktívnosť a pútavosť, ktorá dokáže osloviť. Sympatická je snaha obohatiť kompozíciu skladieb montážou gradujúcich pasáži a dramatických zlomov.
Budem úprimný, osobne sa mi viac pozdáva stará podoba THALARION, s hymnami ako „A Herald Of Sorrow & Wretchedness“. Napriek tomu považujem „Hellium“ iba za korekciu štýlu, THALARION si na ňom naďalej kultivujú svoje poznávacie znaky a trade mark, hudobne však nezaprú fakt, že sa nie celkom dokážu vymaniť zo starých šablón, ktoré nemusia súčasnému poslucháčovi až tak vyhovovať. Nehodlám tu polemizovať, či vôbec takúto ambíciu majú, nakoniec, podobná diagnóza platí pre 90% slovenskej “veteránskej” scény.
Ukážky z recenzovaného CD si môžete vypočuť na stránke FORENSICK MUSIC.
