Ako sa mohlo stať šesťročné dieťa nepriateľom jedného z najmocnejších ľudí začiatku 20. storočia? Dnes je to pre väčšinu populácie príbehom patriacim skôr k tým neuveriteľným, ale na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia bolo takéto niečo dosť bežné. Stačilo, ak ste mali zlú národnosť, alebo ak ste žili na území, ktorého sa zmocnil Stalin po dohode s Hitlerom a pre čokoľvek sa znepáčili novým „zemepánom“.
Eugeniusz Iwanicki si užíval detstvo v Poľsku, ktorého polovicu zabrali Sovieti v roku 1939 a ktorú už definitívne pripojili k Bielorusku. Nie dlho po týchto udalostiach zatkli otca tohto dieťaťa a Eugeniusz ho znova uvidel až o pár rokov neskôr v Kazachstane. Eugeniusz a jeho matka i sestra sa ako nepriatelia súdruha Stalina museli jedného dňa zbaliť, opustiť rodný dom a vydať sa na dlhú cestu, ktorej cieľ nepoznali, pričom doma nechali starú mamu.
Táto kniha je osobitá v detskom pohľade na svet sovietskeho bezprávia. Eugeniusz Iwanicki nastúpil cestu ako šesťročný a do Poľska sa vrátil ako ani nie trinásťročný. Všetky svoje spomienky na detstvo v ZSSR spísal síce až v roku 1990, vo svojom zrelom veku, ale obsahujú autentické spomienky na autorove detstvo
Na nútené vysťahovanie si spomína ako na dobrodružstvo. Veď sa mohol, na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorí ostávali doma, odviezť na korbe nákladiaka - jediné čomu nerozumel, bol plač jeho mamy a babky, ktorú vraj už nikdy neuvidí.
Vo svojej knihe opisuje všadeprítomnú smrť ako niečo prirodzené, pretože vlastne ani nič iné nepoznal a smrť sa stala prirodzenou súčasťou jeho života. Tu pre neznalých pripomínam, že aj dnes je smrť prirodzenou súčasťou našich životov, ale pomery, ktoré opisuje autor vo svojej knihe, sa ani pri všetkej vôli nedajú nazvať normálnymi.
Eugeniuszova rodina sa „našťastie“ nedostala do žiadneho gulagu, jej cesta viedla na kazašský vidiek, kde matka dostala prácu v tamojšom poľnohospodárskom družstve a deti dostali výchovu od miestnej školy a rovesníkov.
V roku 1943 sa k rodine pripojil aj otec, ktorého prepustili z väzenia, nakoľko sa Poľsko stalo znova spojencom.
Súčasťou knihy sú nielen spomienky na detské pestvá, zábavu, hry, ale aj na zháňanie jedla striedajúce sa s obdobiami hladu, ako aj prepisy sprostých ruských básničiek a pesničiek, ktoré sa Eugeniusz v Kazachstane naučil. Autor tiež opisuje chovanie miestnych sexuálne frustrovaných žien, ktorému vtedy nerozumel, ale dodnes si ho zapamätal, ako i fakt, že počas pobytu v Kazachstane zabudol rodný jazyk a „doma“ v Poľsku sa ho znova musel naučiť.
Tento príbeh je strhujúco napísaný, a hoci sa nám pred očami odvíja sled zdanlivo nesúvisiacich udalostí, keďže sa autor striktne nedrží časovej postupností príbehu, nakoniec všetky zapadajú dohromady a tvoria naozaj dychberúce čítanie.
Vidno, že Eugeniusz Iwanicki je skúseným spisovateľom (napísal od roku 1969 dvadsať kníh), ešte dôležitejší je ale fakt, že ide o spomienky priameho účastníka týchto udalostí.
Ako bonus je ten už vyššie spomínaný detský pohľad, ktorý nič neprifarbuje ani neznehodnocuje a dáva nám možnosť pozrieť sa na vtedajšie bezprávie z úplne inej perspektívy. Z perspektívy dieťaťa, ktoré sa nesťažuje ani neraduje, jednoducho len opisuje svoje životné osudy a spomienky.
