Poniektorí erudovaní čitatelia Metalopolisu by sa zrejme vedeli do krvi pohádať na presnom dátume vzniku metalu ako hudobného žánru. Stanovisko mnohých z nich by sa možno fixovalo na jeden februárový piatok trinásteho, konkrétne ten v roku 1970. Iní by to posunuli ešte zhruba o rok a štvrť hlbšie do minulosti. Pre účely tohto článku však presný dátum až tak dôležitý nie je. Postačí orientačné datovanie na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Pochybujem, či by to túto hádku upokojilo, ale v porovnaní s metalom sú počiatky jazzu logicky ešte nejasnejšie. No je nepopierateľným faktom, že už minimálne sto rokov je uznávaný ako jedna z hlavných foriem hudobného vyjadrenia. Takže z dnešného pohľadu vznikol metal zhruba niekedy v polčase, vtedy už poriadne rozvetvenej životnej cesty jazzu.
Berúc do úvahy spoločné menovatele poslucháčskej základne oboch žánrov, ako napríklad zanietenosť, oddanosť či sofistikovanosť, nie je vôbec prekvapením, že sa jazz stal vďačným a obľúbeným inšpiračným zdrojom pre mimoriadne zaujímavú časť spektra metalových kapiel. U niektorých úplne podvedomým, u iných naopak citovaným úplne otvorene.
Keď už som začal tými datovačkami, zhruba v čase, keď sa metal stal školopovinným, vzniklo v Bratislave v roku 1975 podujatie, ktoré sa postupom času stalo významným európskym jazzovým festivalom. Vtedy ešte organizované študentami a amatérskymi nadšencami, Bratislavské jazzové dni sa už pár rokov po ich vzniku, v časoch ťažkej normalizácie, stali akýmsi oknom, ktorým mohol našinec zahliadnuť kultúrne dianie za železnou oponou. A nielen to, v tejto hudobnej oáze sa mohol priamo stretnúť so svojimi idolmi, prichádzajúcich spoza nej.
Počas poslucháčskej „kariéry“ metalistu sa moja pozornosť mnohokrát celkom zásadne uprela ku kapelám načierajúcim do tohto prameňa. ATHEIST, CYNIC, PESTILENCE, SHINING, THE FACELESS, EXIVIOUS, ANIMALS AS LEADERS... tento zoznam by vydal na samostatný článok. Preto som sa pred rokmi rozhodol prekročiť bariéru a začal som pravidelne siahať po inšpirácii aj priamo pri zdroji.
A kde inde ak nie na „Jazzákoch“, ktoré sa mi dejú takpovediac priamo na prahu. Tam som sa naučil oceňovať špecifiká živých jazzových koncertov. Napríklad kvality inštrumentálnej improvizácie, vďaka ktorej sa simultánne sústreďuje pozornosť hudobníkov a poslucháčov do daného okamihu. Žiadne dva koncerty vďaka tomu nie sú také isté, každý je unikátny. A napriek tomu, že som vyznávačom metalového „if it´s too loud, you´re too old“, raz za čas bodne aj festival, kde mi ani raz nenapadne, či by predsa len nebolo lepšie nasadiť si štuple do uší.
Tohtoročný, už 48. ročník festivalu, mal byť oslavou anglickej scény s hlavnými hviezdami všetkých troch dní prichádzajúcimi priamo z Londýna. Napokon to však dopadlo inak a česť Albionu zachraňovali len dve zoskupenia z pôvodne plánovaných štyroch.
Piatok
Najväčším ťahákom tohto ročníka boli pre mňa headlineri ohlásení na piatok - THE COMET IS COMING. Výkladná skriňa moderného jazzu, ktorí si svojou vysoko návykovou syntézou s elektronikou, funkom a psychedelickým rockom získali svetové meno. Trochu sladko-smutnou čerešničkou bolo, že v Bratislave mali odohrať posledné vystúpenie svojej kariéry. O to unikátnejším zážitkom sa malo stať.
Už pri príchode na miesto nám však narýchlo vytlačené a rozvešané oznámenia dávali na vedomie, že došlo k zmene a kapela dnes nevystúpi. Prvotné sklamanie sa ešte prehĺbilo, keď sme sa dozvedeli dôvod. THE COMET IS COMING totiž boli v ten deň v Bratislave a dokonca si prišli obzrieť scénu a nástroje. No organizátorom doslova pár hodín pred vystúpením oznámili, že hrať nebudú, lebo sa pridávajú k štrajku za Palestínu. Určite nikomu súdnemu nie je jedno, čo sa už celé desaťročia deje na blízkom východe. Ale takýto štrajk v krajine, meste a pred ľuďmi, ktorí s témou nemajú priame spojenie? Odhliadnuc od objektu podobného protestu, vždy si budem viac vážiť umelca, ktorý svoj názor vyjadrí priamo na pódiu a ešte lepšie cez svoje umenie, ako keď len narobí organizátorovi problémy a sklame fanúšikov.
Keď nás Peter Lipa, hlavný organizátor, maskot a moderátor v jednej osobe oboznamoval so situáciou, povedal, že počas dlhej histórie festivalu sa už teda stalo kadečo. Aj to, že museli pre nejakú hviezdu posielať letecký špeciál. Ale ešte nikdy sa nestalo, aby nejaký umelec prišiel, mohol hrať a nehral. Pôsobí až takmer zázračne, že sa organizátorom v rozmedzí pár hodín podarilo zohnať náhradu. Ale poďme pekne poporiadku.
Už tradične, každý deň na Bratislavských jazzových dňoch otvára program domáce zoskupenie. Navyše v prvý deň táto česť prislúcha víťazovi Pódia mladých talentov z predošlého roku. HIP-ZZ, muzikanti zoskupení okolo klaviristu Ernesta Vizváryho sa tejto neľahkej úlohy zhostili na jednotku. Kapela prezentuje autorskú hudbu postavenú na spojení jazzu a hip-hopu. Na pódium okamžite priniesli slušnú dávku energie. Za zmienku určite stoja saxofónové sóla Mária Beláka, ktorý v komunikácii s publikom na seba viackrát zobral pozíciu frontmana. V druhej polovici vystúpenia si s nimi navyše zaspievala aj charizmatická Simona Hulejová. Speváčka s krásne dynamickým prejavom, ktorá sa ešte o deň skôr predstavila aj na Pódiu mladých talentov v klube JazzTikot, so svojím autorským projektom BARON HAZE.
Po nich prišiel na rad jeden z avizovaných záchranárov povesti ostrovanov, klavirista a spevák REUBEN JAMES z Birminghamu. A začala sa veľká párty, keď sa pod pódium nahrnuli tancachtiví návštevníci. Trend, ktorý veľmi kvitujú hudobníci, ale o to menej diváci sediaci v predných radoch. Môj názor na túto vec je jasný, veď ako odchovancovi metalových klubov a festivalov mi príde dosť čudné sedieť pri konzumácii živého hudobného vystúpenia. Kapela v zostave s grand pianom, gitarou, basgitarou, bicími a perkusiami (obsadenými doma dobre známym a skvelým bubeníkom Davidom Hodekom), navyše nebola až tak ďaleko od vzorca, na ktorý som bežne zvyknutý. Jazz s výrazne soulovým a funkovým nádychom teda celkom masívne rozhýbal časť publika. Hravosť vystúpenia podčiarkovalo aj občasné použitie talkboxu, či občasné prepašovanie známych rockových, či popových hudobných motívov do klavírnych sól.
A teraz k tomu organizačnému zázraku. Náhradou za Komeťákov sa stala JUDITH HILL z Los Angeles, ktorá v minulosti hrala s takými veličinami ako Michael Jackson, či Prince (dokonca bola aj v tom neslávne známom lietadle, keď Prince stratil vedomie, šesť dní pred jeho smrťou). Náhoda či teleport? Určite nie! Zhruba dvesto kilometrov od Bratislavy paralelne prebiehal 40. ročník Československého jazzového festivalu (ČSJF) v Přerove. Ako sa neskôr ukázalo, táto okolnosť sa stala pre záchranu plného, deväť-koncertného formátu BJD úplne kľúčovou. Judith so svojou kapelou, v ktorej hrajú mimochodom aj jej rodičia, tam mala vystúpiť v sobotu. Našťastie mala naplánovaný prílet o deň skôr. Organizátori z Bratislavy ju privítali rovno na letisku s nečakanou ponukou na vystúpenie. Možno pomohlo aj to, že na BJD mala premiéru už pred dvoma rokmi, a teda nešla do úplného neznáma. Priznám sa, moderna od TCIC mi aj tak trochu chýbala. Ale obrovským kreditom pre Judith je, že vôbec nebolo poznať, že ešte pred pár hodinami vlastne vôbec netušila, že bude v ten večer vystupovať. Jej zmes precíteného blues rocku, funku a skvelých gitarových sól sa pre mnohých stala jedným z top vystúpení ročníka.
Sobota
Nočná mora z piatka sa zopakovala a organizátori, obchádzajúci ľudí v rade, znova ponúkali vrátenie vstupného za jednodenné lístky. Teda v tom prípade, pokiaľ by návštevníci neboli OK s tým, že nevystúpi sobotňajší headliner KAMAAL WILLIAMS. Odrieknutie znova rádovo hodiny pred vystúpením, dôvod ten istý. Kamaal vlastne rovno zrušil celý zvyšok turné. Teraz budem úprimný, pre mňa žiadna škoda. Jeho prejav mi príde trochu nezáživný. Naživo sa síce dojem mohol vylepšiť, ale BJD sa opäť ukázali v tom najlepšom svetle a z náhradníkov moje jazzové srdiečko tĺklo v búrlivom tempe.
Otvárač v podobe multižánrového tria TRIPLE JUMP priniesol okrem tej správnej hudobnej energie aj nemalú porciu recesie. Predsa len, tričko so Spongebobom naznačuje kadečo, len rutinu nie. Miša Bugalu, pozná väčšina Slovenska z kadejakých talentových a hitparádových TV relácií, ako univerzálneho gitaristu s kamennou tvárou. Tu však vypustil svojho vnútorného démona. A bol to démon gitarovo mimoriadne zručný, (ako-tak) spievajúci, rapujúci a rozsievajúci humor na všetky strany. Aj taký, že surreálny. Najmä smerom na basgitaristu a klávesáka Richarda Csina a bubeníka Davida Hodeka, ktorý sa nám predviedol aj v piatkovom programe. Ich aktuálny debutový album rozhodne odporúčam. Mimoriadne inštrumentálne výkony tejto trojice predznačili, o čom tento večer bude.
Alt-saxofonistka LAKECIA BENJAMIN PHOENIX z New Yorku totiž pokračovala strhujúcim vystúpením v ktorom sa ctili legendy. Z nich asi najviac John Coltrane. A kto sa vyzná, ten vie, že v legendárnosti sa už pri saxofóne omnoho vyššie siahnuť nedá. Na pódiá sa vrátila len nedávno po vážnej autonehode. Tam okrem iného utrpela aj zlomeninu čeľuste, čo pre saxofonistu môže byť aj úplný koniec kariéry. Reštart jej však vyšiel, rovno aj s výborným albumom „Phoenix“. Nahrala naň aj skladbu s famóznym Wayne Shorterom, jedným z najväčších jazzových saxofonistov súčasnosti, ktorý žiaľ zomrel len dva mesiace po jeho vydaní. Hralo sa hlavne z neho, ale aj zo staršieho „Pursuance: The Coltranes“, ktorý ju v roku 2020 vyniesol na výslnie. Toto vystúpenie bolo z tých, ktoré na jazzákoch žeriem najviac. Energická nálož, slam poetry v jazze. Do zlata odetá a živelne komunikujúca Lakecia nás zasypala plnými priehrštiami hudobných zlatých nugetov a štedro nadeľovali aj členovia jej kapely v zostave s grand pianom, kontrabasom a bicími.
Nadviazať určite nebolo ľahké, ale poďme k tomu môjmu radostne pumpujúcemu jazzovému srdiečku. Pomoc prišla znova cez Přerov. ČSJF bude odteraz akiste označovaný za bratský festival BJD. Sobotňajších náhradných headlinerov sa mi prieči nazvať náhradníkmi. Veď trio hrajúce jazz fusion tej najvyššej kvality, pod taktovkou nositeľa Grammy JEFFA LORBERA (piano), v zostave s basákom JIMMYM HASLIPOM (člen zakladajúcej zostavy legendárnych Yellowjackets) a bubeníkom SONNYM EMORYM (hral napr. s Earth, Wind and Fire, Eric Clapton atď.), by si zaslúžilo vygenerovať vlastný festival, len aby ho mohli headlinovať. Setlist síce čerpal najmä z Jeffových kompozícií, ale popravde, tieto mi prišli skôr ako mostíky medzi virtuóznymi sólami jednotlivých členov. Napríklad vidieť Jimmyho čarovať na jeho šesťstrunovej base zostane v pamäti ako skvost po boku takých, ako napr. vystúpenie Marcusa Millera, Avishai Cohena či Victora Wootena. Sonny sa zase premenil na úplného démona z bicmenskej dimenzie. Verte mi, oveľa lepšie to už nejde. To však bola tak trochu aj nevýhoda, koncertu akoby chýbala celistvosť (na rozdiel od Lakecie). Na tomto vystúpení sme sa však celkom určite priblížili k pomyselnému inštrumentálnemu vrcholu interpretácie na daných nástrojoch. To si určite mysleli aj chlapci z TRIPLE JUMP, ktorí túto smršť sledovali zo zákulisia a jasnými gestami dávali najavo svoje nadšenie. Aj moja lepšia polovička mi povedala: „toto by sa určite páčilo aj u vás“! (pozn. autora: u metalistov).
Nedeľa
Posledný deň pre zmenu začal osviežujúcou informáciou, že v programe sa už zmeny nekonajú. Za organizátorov som bol naozaj rád. Stres predchádzajúcich dvoch dní som im nezávidel. A v osviežovaní sa pokračovalo, program totiž rozbehli SLOVAK NUEVO QUINTETO servírujúci syntézu tanga s jazzom a klasikou v kompozíciách od Astora Piazzolu. Určite najstaršia hudba a zároveň neštandardný repertoár na tomto festivale. Ale obecenstvu to evidentne padlo dobre. Z pätice hudobníkov vynikli individuálne výkony Evy Varhaníkovej na klavíri a Michala Červienku na akordeóne. Známou tvárou bol aj Róbert Ragan na kontrabase, takpovediac stálica BJD (predstavil sa v minulosti aj zoskupeniach BASHAVEL, PACORA či NBS TRIO).
Potom sme sa z minulosti presunuli do takpovediac akútnej súčasnosti. Trubkár THEO CROKER (vnuk legendárneho jazzmana Doca Cheathama) predviedol jeho veľmi pohodový mix jazzu, R&B a elektroniky. Práve uvoľnenosť jeho vystúpenia bola pre mňa hlavným atribútom, zato nie bez intenzity. Tú v nemalej miere podporila aj kapela v zložení klávesy, kontrabas a bicie.
V samotnom závere sa už na nás chystala veľká hviezda afrojazzu, kapela KOKOROKO. Druhá z britských formácií, ktorá sa ľuďom rozhodla priniesť posolstvo mieru priamo a nie cez odkaz na sociálnych sieťach. Sedemčlenná skupina vedená trubkárkou Sheilou Maurice-Grey kombinujúca hudbu Západnej Afriky s jazzom, gospelom, ale aj tanečnými rytmami. Svojou prítomnosťou zaplnila pódium, no svojou nákazlivou pozitivitou úplne celú sálu. Nielen kvôli početnosti tohto zoskupenia, ale aj vďaka mixu žánrov sa núka prirovnanie k vystúpeniu NUBIYAN TWIST spred dvoch rokov. V oboch prípadoch prvá liga afrobeatu z Anglicka a skvelý zážitok. Keďže tu vidieť istý dramaturgický zámer, dovolím si jeden tip: myslím, že na niektorom z nadchádzajúcich ročníkov BJD budeme vidieť aj MOSESA BOYDA. Ale späť ku KOKOROKO. Ich debut „Could We Be More“ vyšiel len nedávno. Ale vďaka svojim video-singlom sú už niekoľko rokov veľkým hitom streamovacích platforiem. Nemusím zdôrazňovať, že minimálne od polovice ich setu tancovala väčšina sály. Rozjasaný dav si vynútil niekoľkonásobný prídavok. A ako potom povedal aj Peter Lipa, presne takto mal tento ročník skončiť.
Dostatočne saturovaný jazzom vo všemožných podobách a kombináciách, opäť môžem na rok zakotviť v domovskom prístave a prepnúť na metal a príbuzné žánre. Ale zhruba o rok, od piatku do nedele s dátumom 25.-27.10.2024, tam budem znova.
Fotografie: Facebook BJD