Zo severu túto jeseň veje utešene. Pred pár týždňami Island, minulý štvrtok ďalší, a k tomu dvakrát Fínsko. Z toho jedno obrovské fínske meno. AMORPHIS ma dostali ešte pred vydaním debutu skladbou „Exile Of The Sons Of Uisliu“ na nuclearovskej výberovke „Death Is Just The Beginning II“ v roku 1992. Odvtedy sa v rámci typicky fínskeho melodického, ale drsného death metalu pokúsili o všeličo, boli aj časy, kedy ho v podstate opustili. Ale odvtedy dodnes sú tu. A ja si nakoniec nájdem cestu ku každému ich novému albumu. Od istých čias to je čoraz menší problém, ako sú páni čím ďalej tým dlhšie mladí a nadaní, tým viac cítia svoje korene a vedia ich obaliť kadečím vkusným.
Nie že by v tunajších končinách predtým nehrali, naopak, to len ja som si na koncertné stretnutie s nimi počkal skoro tridsať rokov, lebo neviem byť všade. Vo štvrtok 9. novembra som však trafil presne tam, kde som v ten večer byť mal. Koncert pred „plným domom“ otvorili LOST SOCIETY z fínskeho Jyväskylä. Vypočul som si ich predtým doma skonštatujúc, že pred tridsiatimi rokmi by som sa veľmi vysmial každému, kto by prorokoval, že raz budú Nuclear Blast vydávať to, čo je na ich najnovšom albume „If The Sky Came Down“. (Teraz som si všimol, že v recenziách na Archívoch zaň majú priemer 3 %, ale tam píšu aj chlapci, ktorí robia pre všetko pre to, aby ako „metalysty aš za hrop!!!“ boli na srandu svetu.) Iste, toto kvarteto hrá groove/nu-metal, ej, či je to veľký zločin. Objektívne vzaté, svižná kombinácia americkej tiež už len dávnejšie „moderny pre masy“ s trochou fínskej krvi, sťaby „LINKIN PARK meets WALTARI“, veľa melódií, dobre zahraté, ako ktosi podotkol „sólovať chlapci vedia“. Išla z nich energia a mladšie ročníky, obzvlášť dámske publikum, si mali na čo trsnúť. Aj keď teda ten štýlový kotrmelec Fínov, trochu je ho škoda, pustite si debutový album a je to celkom iná kapela s parádnym živým odpáleným thrash metalom.
O islandskom metale som trochu napísal minule, v podzemí rezonujú celkom iné mená než to, ktoré je pre veľký hudobný svet vlajkovou loďou tvrdej hudby spod Hekly, Katly a ostatných ľadom krytých dymových hôr. Reykjavícki SÓLSTAFIR však – to možno mladšie generácie už nemusia mapovať – vzišli z veľmi čierneho a vikingského podzemia a ja som ich v časoch, kedy bol metal z Islandu skôr pre zasvätenejších, registroval vďaka EP „Til Valhalar“ z roku 1996. Potom mi zmizli z radaru a objavili sa po rokoch ako – kto by to bol kedy povedal – výrazne iná skupina. Z blackmetalistov sa stali post-rockoví a post-metaloví náladotvorcovia zvonku i zvnútra nosiaci svojskej elegancie kvet a ich albumy, na ktorých znie v prevažnej miere islandčina, našli cestu do sŕdc veľmi rôznorodého metalového a rockového publika. Keď boli u nás prvýkrát, nebol som, predpokladám, že som kdesi kašlal, kloktal a drvil medzi zubami „už nech je jar, toto nie je život, ale voľáka hovadina“, tak nemám ako porovnať. Ale čo som videl a počul ma bavilo, aj keď medzi atmosférickými, melanchóliou, tragikou a emóciami nabitými plochami, nad ktorými sa niesol často kvílivý, naliehavý a ubolený vokál som vždy ocenil, keď sa do toho štyria Islanďania opreli aj s kusiskom až hulvátsky punkovej energie. „Klobúkatí“ gitarista a basák pri hre občas pôsobili skoro introvertne, prípadne nad vecou, „šoumenom“ tu bol frontman Aðalbjörn Tryggvason, pôsobiaci tak trochu ako keby si dal niečo iste zaujímavé. Pohľad kamsi do iných svetov, ale keď sa rozrečnil, kadejako si uťahoval z publika, svojsky predstavil spoluhráčov, tvrdil aj, že basák bol šesťkrát zvolený za najsexi Islanďana, nuž, ich je dokopy ako v Bratislave, kde furt na toto brať nový materiál, všakže. V jednom momente odložil gitaru, vybral sa s mikrofónom do publika, nuda so SÓLSTAFIR určite nebola. Údajne z nich išla celkom iná nálada než minule, neviem. Bolo to bez prídavku, playlist bude možno medzi fotkami, neviem, ja to sem nenahadzujem.
Čo k AMORPHIS – možno niekomu nesadlo, že „tvárili sa nezúčastnene“, prípadne „ako keby prišli do roboty“, ehhh, mládenci a devy, Finländ Män is like tis, že emócie najavo nedáva a pri tomto ich nastavení možno povedať, že boli dosť často „vysmiati jak lečo“. Najnovší album „Halo“ je sám osebe dosť dobrý na to, aby sa na koncert fínskej metalovej legendy prísť oplatilo. A to teda set nestál len na výbere z novinky, AMORPHIS majú nejaké skladby, bez odohratia ktorých by sa im za koncert písala absencia. Z debutu nezaznelo nič, ale pri „Into Hiding“ a „Black Winter Day“ som si hovoril „prečo nemáš v očiach slzy dojatia, ty si vážne jedno bezcitné staré hovädo...“ Bolo to celé nádherné, už len fakt, že na pódiu je štvorica Tomi Koivusaari (gitara, sprievodný vokál), Esa Holopainen (gitara), Olli-Pekka Laine (basa) a Jan Rechberger (bicie), ktorá to ťahá od začiatku, bol hotovým darom, a keď sa občas do mikrofónu oprel Tomi, bol to ďalší výlet strojom času. Toto železné kvarteto dopĺňa klávesista Santeri Kallio s bohatou výbavou, na ktorej čaruje, a skvelý frontman, pán spevák Tomi Juotsen. Istý v deathmetalových growloch i čistých vokáloch robí z AMORPHIS skupinu, ktorá je na pódiu mimoriadnym zážitkom. Naživo sú ešte aj dnes prekvapivo kovovo smrtiaci, a to ani nemusia hrať set zo starých čias. A ak chcete fínsky atmosférický melodický metal s „normálnym spevom“ a bez nejakých úkrokov k sladkej komercii, z ktorej sa oči hmlia blaženosťou tínedžerkám, tak najlepšie možno práve od týchto „pánov v rokoch“. Stret extrémneho metalu, nálad a odkazu klasického hard rocku – tie klávesy! – v ich podaní je zážitkom, aký vydrží dlho. Zvuk, hudba, „výprava“ – všetko na jednotku. Frontman, príjemne a s humorom predstavujúci spoluhráčov. A pocit, že energia, radosť i melanchólia dokážu ísť ruka v ruke a potešiť srdce. Ohlas od piatich stoviek návštevníkov bol nadšený a mohutný. A zaslúžený. Snáď sa u nás s AMORPHIS ešte uvidíme, určite by to bolo fajn. Som rád, že som „hrdinov z mladosti“ konečne zažil na koncerte.
Foto: Stephen/Free Metal Promotion
Setlist AMORPHIS: Northwards, On the Dark Waters, Bad Blood, The Moon, Thousand Lakes, Into Hiding, Black Winter Day, Silver Bride, Sky Is Mine, Wrong Direction, Amongst Stars, My Kantele, House of Sleep, The Bee
