Dobré koncertné nahrávky boli v ostatných rokoch nedostatkovým tovarom. Je to vlastne logické vyústenie nepretržitého prepadu predaja fyzických nosičov a neustálej koncertnej aktivity každého umelca, ktorý chce nejako prežiť. Niektoré kapely sú na turné v podstate v priebehu celého roka. Aj tie najväčšie mená môžeme vidieť kedykoľvek, aj viackrát do roka - v klubovej či festivalovej sezóne. Kto by pozeral DVD a bluray či počúval zvukové záznamy?

Veľmi rád by som nemal pravdu, ale teraz sa v súvislosti s vírusovou krízou s veľkou pravdepodobnosťou veľa vecí v tejto oblasti zmení. Podľa všetkého nás čaká viac koncertných záznamov v domácom prostredí a podstatne menej skutočných zážitkov zo živej hudby.

Ako keby chceli túto novú dobu privítať, minulý piatok s veľkou pompou prileteli hneď dvaja poslovia - PARKWAY DRIVE a ich pôsobivá explózia na minuloročnom Wackene pod hlavičkou „Viva The Underdogs“ a tiež nahrávka, ktorá je stredobodom pozornosti týchto riadkov.
Už v tejto chvíli môžem povedať, že ide o klenot, ktorý sa hrdo zaradí do mojej zbierky nezabudnuteľných živákov spájajúcich celé desaťročia histórie tvrdej gitarovej hudby.


Keď som sa s Arjenom Lucassenom rozprával pred desiatimi rokmi pri príležitosti vtedy aktuálnej novinky projektu STAR ONE, pripúšťal koncertné dobrodružstvá svojich umeleckých snažení, bol si však zároveň veľmi dobre vedomý logistickej a finančnej náročnosti takýchto aktivít. Vtedy odhadoval prípravu jedného koncertného programu na pol roka. Zdá sa, že si všetko veľmi dobre prepočítal a zároveň nič neunáhlil, keďže s prvým veľkolepým koncertným divadlom prišiel až v roku 2016.

A s koncertnými aktivitami a následnými nahrávkami s logom AYREON sa odvtedy roztrhlo vrece. Toto je už tretia v poradí v relatívne krátkom časovom odstupe a treba povedať, že najdôležitejšia - veď „Into The Electric Castle“ z konca 90. rokov je pre Arjena bezpochyby OPUS MAGNUM.
Medzičasom sa Lucassen dokonca úspešne zbavil svojej osobnej fóbie či nechute z pódia, jeho Hippie v tomto príbehu našťastie nepotreboval žiadny záskok; bola by to veľká škoda.

Ak ste nikdy nepočuli o projekte AYREON, práve album „Into The Electric Castle“ z roku 1998 je pre vás ideálnym štartovacím bodom. Je na ňom všetko, čo potrebujete o Arjenovi Lucassenovi vedieť, v dokonalej podobe; čokoľvek, čo bolo predtým a aj čo prišlo potom, už nemá ten esprit, už tam nie je toľko nápadov, už to tak neiskrí a nevybuchuje - múzy proste práve tu vysokého Holanďana vybozkávali úplne najviac.

Je fantastické, ako sa koncertná podoba tohto veľdiela podarila. Zo všetkých dôležitých účinkujúcich chýba vlastne iba Sharon Den Adel z WITHIN TEMPTATION. Simone Simons je však viac než dôstojnou náhradou v postave Indiánky, nehovoriac o doplnení sprievodných vokálov v podobe skvelej Marcely Bovio. Medzi ženskými hlasmi hrá samozrejme najdôležitejšiu úlohu Egypťanka Anneke Van Giersbergen - vtedy pred viac než dvomi dekádami veľké lákadlo albumu pre všetkých dospievajúcich metalistov.


Aj dnes je krásne vidieť, aký husársky kúsok sa vtedy Lucassenovi podaril. Takto úžasne prepojiť svet progresívneho rocku, popových aranžmánov, rockovej opery a metalu! Dotiahnuť bubeníka z GOREFEST (Ed Warby s ním hrá bez prestávky od roku 1998), hlasy z WITHIN TEMPTATION, THE GATHERING, ORPHANAGE (George Oosthoek na tomto živáku growluje ešte šťavnatejšie ako na štúdiovke) a k tomu božské rockové hlasy ako Fish, Damian Wilson, Edward Reekers, Edwin Balogh...

Štyri večery v priebehu troch septembrových dní minulého roka v Tilburgu sa vypredali už na jeseň 2018. Arjen si ako veľký fanúšik seriálových sérii Star Trek dovolil veľkú vychytávku - John de Lancie ako najslávnejší predstaviteľ tajomnej entity Q je tak nielen predlohou pre postavu a rozprávača Forever of the Stars, ale svojej manipulátorskej úlohy sa fantasticky zhostil aj počas koncertných večerov. Až hmatateľne si to užíval, jeho výkon dodáva celému programu veľkú dynamiku - na um prichádzajú rúhačské, avšak celkom logické myšlienky, že koncertná podoba albumu bude v konečnom dôsledku počúvanejšia ako štúdiová predloha so svojím dvadsaťročným náskokom.


Je to naozaj majestátne divadelné predstavenie. Bezchybné naštudovanie týchto skvelých kompozícií, všetky tie vzletné melódie v dokonalom prevedení a do toho úžasná divácka kulisa vypredanej koncertnej sály - čo viac si želať? Každý fanúšik AYREON sa tu musí spokojne usmievať, krotiť zimomriavky, utierať slzy dojatia; na ploche takmer dva a pol hodiny sa deje všetko, čo urobilo tento projekt takým výnimočným a vyhľadávaným. Ba čo viac, pridáva sa tu hneď v siedmich dejstvách rozložených pekne na ďalšie Arjenove projekty - obzvlášť ma potešili kúsky „Shores Of India“ od GENTLE STORM (Anneke!) a famózna haluzovka „Pink Beatles In A Purple Zeppelin“ z Arjenovej sólovky.

Veľkú pochvalu si zaslúžia aj menej nápadní, no veľmi dôležití pódioví majstri - zvlášť Marcel Singor z KAYAK a jeho sólová gitara, klávesák Joost Van Den Broek z AFTER FOREVER, alebo skvelý Thijs Van Leer z FOCUS a jeho v dôležitých momentoch prítomná flauta. Vskutku precízne odvedená robota.

Takýchto koncertných nahrávok naozaj nevychádza veľa. Tu sa proste nesmierny talent snúbi s neuveriteľne profesionálnym prístupom, zmyslom pre detail a tvrdú prácu. Od „Isis And Osiris“ až po „Another Time, Another Space“ a sedem bonusových skladieb navrch k tomu. Dokonalosť!