Áno, jeho nový album je skutočne to najpopovejšie, čo kedy nahral. Viac než kedykoľvek predtým sa tu rozvíja senzitívna časť jeho hudobníckej osobnosti, ktorá túži po silných, chytľavých a zapamätateľných momentoch. Steven Wilson však zároveň nezabúda na hĺbku umeleckej výpovede a skutočný inštrumentálny kumšt.

Veď sa len započúvajte do dvoch kompozícií, v ktorých sa zvečnil slovenský gitarista David Kollar. Song Of I a takmer desaťminútová Detonation. Je tam všetko, čím chce byť súčasná Wilsonova tvorba - progresívna, moderná, no zároveň veľmi premyslená a účelná pri práci so štruktúrou skladieb. Žiadne prehnané ukazovanie svojich muzikantských zručností, jasné zvuky a čisté, jednoduché (samozrejme v kontexte tvorby velikána z PORCUPINE TREE) aranžmány.

Možno si tiež ako ja pri počúvaní nového albumu spomeniete na Wilsonove koncerty v nedávnej minulosti. Ako často sám seba označoval za hudobníckeho idiota v porovnaní so všetkými tými strelcami, ktorí s ním stáli na pódiu - na čele s prstovým čarodejníkom Guthriem Govanom. Veru, veľmi je na novom albume počuť, ako sa Wilson snaží dostať čo najďalej zo sveta, v ktorom vládnu Steve Vai, Joe Satriani či DREAM THEATER.

Krásnou ukážkou tejto progresívno-popovej snahy je napríklad jeho nedávne účinkovanie v rannom vysielaní nemeckej štátnej televízie ZDF. Naboso, s akustickou gitarou a po jeho boku úžasná Ninet Tayeb. Jej hlas je skutočnou ozdobou novinky, hneď v šiestich skladbách - okamžite si vypočujte hitovku Pariah. V ďalšej, práve v kúsku Song Of I s Kollarom, účinkuje švajčiarska hipsterská múza Sophie Hunger. Prekvapujúce a príjemné veci sa dejú na novom Wilsonovi.

Veľmi sympaticky to napĺňa aj jeho hudobné korene a poslucháčsku prapodstatu. Ako sám v jednom z rozhovorov spomína, kým jeho otec počúval komplexné art-rockové diela, mama si fičala na kvalitnej pop music 70. rokov - ABBA či THE CARPENTERS. Toto všetko sa dá počuť v novej tvorbe ich syna v roku 2017. Popová hudba s pridanou hodnotou, chytľavosť a ľúbivosť sa snúbia so skutočným muzikantským kumštom a veľmi premyslenou skladateľskou prácou.

Nechýbajú tu skutočné rádiové hitovky - medzi všetkými v tomto smere vyčnieva možno až príliš priamočiara Permanating. Nájdete tu však aj veci, ktoré by neprekvapili ani na predchádzajúcich štúdiovkách - krehká a zároveň krásne košatá Refuge či príjemne nadupaná People Who Eat Darkness. K absolútnym srdcovkám zasa patrí mierna ozvena projektu BLACKFIELD v podobe výbornej Nowhere Now.

Škoda, že napokon nevyšla možnosť angažovania Davida Kollara aj na blížiacom sa koncertnom turné. Prešovský gitarista sa dostal do najužšieho možného výberu, džob mu v poslednej chvíli vyfúkol lokálny muzikant, s ktorým už Wilsonovi spoluhráči majú osobné skúsenosti, nehovoriac o jednoduchšej logistike v rámci skúšok. Tak či onak, koncerty sa opäť odohrajú aj v našich končinách na začiatku budúceho roka a opäť to raz budú nezabudnuteľné umelecké zážitky.

Steven Wilson sa nechce opakovať, stále hľadá nové možnosti svojej umeleckej tvorby. Na novom albume sa mu to podarilo až nečakane príjemným, miestami priam šokujúcim spôsobom.