Slovak Metal Army vzali podporu domácej scény vcelku zoširoka, od extrémov cez „modernu“ až po klasiku. Vydali teda aj nový album slovenských veteránov, ktorí o rok oslávia tridsiate výročie od založenia a „Old School“ je ich návratom po šiestich rokoch. Nie že by to pre mňa bola nahrávka, na ktorú by som netrpezlivo čakal, skôr ma prekvapilo, že Martinčania ešte hrajú, zmienky o nich som zachytával tak sporadicky, až som mal pocit, že to už majú za sebou. Ale ako vidno, ešte stále sú pri chuti.

Za seba môžem povedať, že EDITOR vlastne od začiatku išli dosť mimo mňa. Začalo sa tu snáď už na prelome starého a nového veku, keď som sa o nich dozvedel a prvé, čo mi napadlo, bolo „kto príčetný si metalovú kapelu pomenuje EDITOR?!“ Jasné, bola taká doba, ale z názvov končiacich na –tor je toto zrejme domáci vodca pelotónu kadejakých bizarností. K tomu pesnička o rumunskom olovom špikovanom vodcovi, to tiež neuchvátilo, niečo ako „hm, slovenskému metalu potrvá, kým ho bude možné začať brať vážne.“ Našťastie to tak dlho netrvalo, ale zásluhou skôr iných spolkov.

Asi jediný album, ktorý som si popočúval celý a aj som ho vlastnil, bol debut „Zero Option“, taký nekomplikovaný slovenský kus thrash/groove metalu, po hudobnej stránke možno zabiehajúci do hard coru. EDITOR som zažil na nejednom festivale, neohromili, neurazili, skrátka taký „tvrdý metal pre slovenské masy“. Z ďalších albumov som začul občas niečo, a keď sa potom dali na spev v slovenčine a zjednodušili to miestami až k spotrebnému punku, spadli u mňa do kategórie „agro“, hlavne vďaka infantilnostiam typu „Červená čiapočka“, to už na mňa bola fakt príliš zemitá ľudová zábava.

Po rokoch som teda EDITOR počúval opäť výrazne viac než som mával vo zvyku. Prišlo CD, bolo treba povenovať sa mu. Vzali to z gruntu oldschoolovo, ešte aj s pôvodným logom a jednoduchým čiernobielym námetom na obale, skoro ako z čias, kedy niektoré bandy vonku veľmi nevedeli, čo si tam vlastne dať, a tým u nás zase krídla predstavivosti „umravňovali“ kadejakí červení dispečeri. Ale vo výsledku obal vyznieva úderne a booklet je urobený celkom sympaticky. Rovnako ako zvuk. Ten by sa v „staroškolských“ časoch rozhodne takýto kvalitný urobiť nepodarilo, je hutný a tvrdý, s ostro vyrysovanými gitarami i basou, prirodzenými bicími a vyrevaným Doctorovým vokálom. Sám sa nikdy za veľkého speváka nepovažoval, do nejakých riskantných akcií sa nepúšťal, našiel si polohu v ktorej si je istý a viac tam ani netreba.

Po hudobnej stránke asi takto – na prelome 80. a 90. rokov by takéto skladby z EDITORU urobili starú slovenskú metalovú legendu na úrovni DEBUSTROL od západných či KAT od severných susedov. To by sa na koncertoch krútila aj moja hlava, vtedy by som ich vyhodnotil ako veľmi chytľavý nárez. Ani dnes sa tu nedá uprieť energia a chytľavosť, vo všeobecnosti sa hudba uberá skôr rezkým tempom, dosť rýchlych riffovačiek a úderných stredných temp, medzi ktorými občas prebleskne dramatickejšie zafarbená pomalšia pasáž. Zaradiť to niekam žánrovo? Asi čosi ako antikvárny priamočiary tvrdý metal, nekomplikovaný, nadupaný, puzzle zo starého thrash metalu, groove, HC zafarbených zborov a s pretrvávajúcim vplyvom punku.

Najviac ma bavia „Lemmy“ a „Posledný zhasne“, ale vypočuť sa to dá celé. Ak niekto chce nefilozofujúci tvrdý „bigbít“, „Old School“ určite môže fungovať a EDITOR má týmto albumom na to, aby mu starí fanúšikovia odpustili niekoľko predošlých. Ako hudba od chlapov, ktorí majú po štyridsiatke, zhusta začínali ešte v časoch, kedy metal bol javom skôr neželaným a hlásia sa k vzorom i vlastným koreňom, je to v poriadku. Metalová tancovačka s hitovými melódiami, tvrdým zvukom, ak by sme na Slovensku potrebovali nejakú odpoveď na český KABÁT, tak EDITOR sú určite lepší, metalovejší a potešiteľne u nich absentuje nejaká adorácia krčmovej kultúry a vysloveného „buranizmu“. Samozrejme to nie je ani žiadna univerzita, v textoch na tému protisystémovej, protimediálnej a „protiútlakovej“ rebélie skôr také jednoduché rýmovačky a ľudové múdrosti, ktorých je plný Facebook. Nie až vysoká škola života, ale sú miesta, kde by sa to preklopiť mohlo. Povedzme, že odrážajú odhodlanie vyjadrovať sa jednoducho, nasrato a priamočiaro, žiadne filozofovanie, nakoniec, do kotla a k pivu to asi stačí. Ďalšou hlavnou témou je pocta starým metalovým časom, večnej chuti hrať a užívať si život, poznáme to od „We Are The Road Crew“ cez stovky ďalších skladieb, ktoré tvrdá hudba za desaťročia priniesla. Veršovačka vo „Walking Dead“ je už naozaj silná káva, ale pre fanúšikov metalovejšie ladenej dupárne to asi problém nebude.