Päťčlenná skupina INVERLOCH pochádza z austrálskeho Melbourne. Možno zatiaľ nepatrí medzi všeobecne známe bandy, ale tí, ktorí sa extrémnou metalovou hudbou zaoberáte dlhšie a nezanedbávate ani jej históriu, ste možno zachytili pojem DISEMBOWELMENT. Album „Transcendence Into The Peripheral“ z roku 1993 patrí do klenotnice tých najpochmúrnejších a zásadných doom/death (grind?) delírií a dvaja ľudia, ktorí boli pri jeho stvorení, basgitarista Matt Skarajew (dnes gitarista) a bubeník Paul Mazziotta, sú v súčasnosti práve členmi INVERLOCH.

Odkaz ich dávnej tvorby bol na trojskladbovom debutovom EP z roku 2012 viac než počuteľný. Ťažké, zdrvujúce kompozície v dĺžke od šesť a pol do takmer deväť minút boli čistou hudobnou apokalypsou, doom/deathmetalovým stelesnením bezútešnosti, mrazivosti a temných nálad. Pomalé, valivé riffy ostrých gitár, niekedy podfarbené neradostnými akustickými vyhrávkami, razantné údery bicích, väčšinou v rýchlostiach kvapiek vody kvapkajúcich v chladnej opustenej jaskyni, ťažký hrdelný hlboký vokál, niekedy striedaný zlobným revom, to všetko prinieslo kvalitne oživené posolstvom z minulosti.

Rovnako aj bezuzdné klepačkové pasáže, kontrastujúce s pohrebnými maršmi a plazivým valením sa extrémne doommetalovej lávy. Gitary v pozadí maľovali ornamenty obrazov temnoty a celé dielo halila neľútostne chladná atmosféra sveta, do ktorého lúč svetla a nádeje proste nezasvietil. Veľmi dobrý úvod, hoci tie „bezzvukové“ pasáže v úvodoch alebo záveroch kompozícií až taký priestor dostať nemuseli.

Pokiaľ máte pocit, že toto ste už kdesi čítali, nemýlite sa, EP „Dusk | Subside“ som recenzoval pre istý metalový magazín. Tam som si aj zľahka zaprorokoval, že chystaný dlhohrajúci album by mohol byť slušným šialenstvom. Trvalo to štyri roky a novinka je už od marca medzi ľuďmi. Päť skladieb na sympatických štyridsiatich minútach dokazuje, že INVERLOCH sú hudobným zmarom, bahnom, temnotou a chladom, schopným vyjadriť sa košato, monumentálne, v dlhých skladbách a zároveň v stráviteľnom časovom rozsahu. Nechcem tým povedať, že sedemdesiat- a viacminútové albumy v týchto pohrebne valivých extrémne metalových teritóriách sú nudné zlo, veľmi často je pravdou pravý opak, ale na ich sústredené vypočutie aby ste si brali dovolenku.

Tieto skladby majú od 6:14 do 11:49, takže v rámci extrémne doomových záležitostí taký príjemný kompromis. Po hudobnej stránke platí zhruba to, čo som napísal o EP, INVERLOCH veľmi dobre rozvíjajú to, s čím niektorí členovia majú skúsenosti už od raných deväťdesiatok, ale krokom vpred je napríklad úbytok rôzneho väzbenia a viac hrania. Obzvlášť sa mi páči, že skladby sú postavené na zdrvujúcej, valivej, hrozivej a chladnej atmosfére, bez nejakých „pekných“ melódií, v podstate starodávne metalové zlo s „jaskynnými“ a „močiarnymi“ harmóniami, ťahavým hlbokým rukotom, pekelnými vyššími revanými polohami pri náklepoch a veľmi silným duchom starých doom/death/black/grindových čias.

Hudba na „Distance | Collapsed“ po zvukovej ani hudobnej stránke neodráža aktuálnu dobu svojho vzniku, vlastne by som povedal, že nie je odrazom žiadnej konkrétnej metalovej doby. V zásade ide o ponurý drsný doom/death s prímesami blacku, grindu a hádam aj drone. Akurát treba povedať, že nejaký typický doom/black je v porovnaní s týmto hukotom len akási ľahká romantická hudobná kulisa pre temné duše riešiace vlastné problémy prvého sveta. INVERLOCH sú skôr obrazom toho, ako to dopadne, keď sa extrémnej hudby chytia divoké austrálske mozgy, potom vznikne surovosť, ktorej obdobou sú v BDM napríklad DISENTOMB a v „pekelnomimozemskom“ kove smrti PORTAL či IMPETUOUS RITUAL.