Island, to je pár stotisíc potomkov vikingov, zabudnutých na dymiacej skale kdesi na severe v oceáne. Majú to tam pekné, také svojrázne, a vedia zo situácie vyťažiť maximum. A vzhľadom na to, že nejaká tá populárna ľudová zábava to má k nim stále tak trochu ďaleko, začali sa o ňu starať sami. Prinajmenšom hudobne majú level sebestačnosti dávno dosiahnutý a už nejaké roky svoje hranie vyvážajú do celého sveta. Nebudem teraz mlieť pántom o všeobecne známom alternatívno-popovo-rockovom exporte, zameriam sa na metal.

Dajme tomu, že z nejakého tvrdšieho rockového súdka masy po svete majú pojem hlavne o post rocku od SIGUR RÓS, ale metalová scéna na Islande existuje cca tretiu dekádu a pojmy ako SÓLSTAFIR či FORTIÐ stihli očariť tak milovníkov postmetalových nálad, ako aj typov, ktorí to chcú „tak nejako po vikinsky“. Na poli temných extrémov mňa osobne príjemne prekvapili SVARTIDAUÐI, autentická plnokrvná zloba na pomedzí black a death metalu.

Ešte novším objavom sú páni z „čmudiacej/dymiacej zátoky“ (Reykjavík), ktorí si hovoria BENEATH. Ich príslušnosť k vydavateľstvu Unique Leader hovorí prinajmenšom o dvoch veciach – žánri a tom, že zrejme budú dobrí. Ide, resp. hlavne v minulosti išlo o plus – mínus brutal death metal. Debutový album „Enslaved By Fear“ z leta 2012 je nadmieru vydareným technickým a náklepovým kusom, čerpajúcim od amerických klasikov, napr. IMMOLATION, zároveň pracujúci s európskou tradíciou atmosféry a vkusnej melodiky. Miestami zdatní súperi talianskych HOUR OF PENANCE z čias, keď ešte prehnane nesledovali dianie v Poľsku, a na pár miestach, napríklad v „Sacrificial Ritual“ si poviete aj – „dočerta, takto mohli burácať KATAKLYSM, keby ich to ešte bavilo“.

29. apríla tohto roku vyšla dlhohrajúca dvojka „The Barren Throne“. Časový rozsah 53 minút je pre brutálny death metal dosť neobvyklý, občas priam riskantný. Treba ale povedať, že slovo „brutal“ už u BENEATH nie je kľúčové. V jedenástich skladbách sa Islanďania pustili do košatejších, aranžérsky bohatších a atmosférickejších akcií. Pokiaľ ide o zostavu, až na speváka zostala nezmenená. Nováčik Benedikt Natanael Bjarnason sa naživo predstavil aj v Košiciach a treba uznať, že predošlé hrdlo nahradil na úrovni. Vokál hlboký, zrozumiteľne growlujúci, pre štýl death metalu, aký si BENEATH zvolili, v zásade optimálny. A aby nebol stereotyp, občas hĺbkam zakontruje vyšší zlostný rev.

Spomenul som, že po novom tu už o brutal death ide len okrajovo, netreba sa však desiť, o agresivitu ani energiu skupina neprišla, klepačiek je dosť, celkovo album drví hlavne v rýchlych tempách. Popritom technicky a zároveň príjemne, ide o hudobnícky kvalitne vypracovaný šťavnatý death metal, nie nejakú samoúčelnú predvádzačku. Pre dobrý výsledný dojem veľa robí aj hutný, hlbší a plný zvuk.

BENEATH sa však na novinke viac ponorili do nálad a atmosfér, ktoré zvýrazňujú dramatickými melodickými a harmonickými plochami a taktiež akustickými vyhrávkami. Európska tradícia tu skrátka víťazí nad americkou, na druhej strane nie je ťažké odhaliť, že táto banda, rovnako ako tisíce ďalších, sa veľa naučila od DEATH, je jej sympatická tvorba pojmov ako DECREPIT BIRTH, VILE, AGIEL a podobne, lenže chalani skrátka majú škandinávsku krv. Tento „stret kultúr“ dopadá výborne – technické a natlakované zámorské hranie skombinované so severskou melodikou, harmóniami, vyhrávkami a bohatým sólovaním má veľkú šancu osloviť fanúšikov variabilného hutného death metalu, ide o album, kde nenájdete jedenásť kusov podľa jednotného vzorca, ale jedenásť skladieb, z ktorých každá má dostatočnú dávku svojbytnosti.

Pomerne vtipným, asi nie zámerným momentom je sedmička „Sky Burial“ s melódiami, tak trochu pripomínajúcimi „seriálovú inštrumentálku“, ktorou KATAKLYSM ukončili zopár svojich albumov – „World Of Treason“. Možno citácia, možno náhoda, do koncepcie tohto naozaj vydareného diela zapadá bez problémov.

P.S. Asi iba tí, ktorí v death metale idú 20 a viac rokov, si môžu pamätať islandskú bandu SORORICIDE. V roku 1991 vydali album „The Entity“, dobrý matroš pre tých, ktorí majú od DARKTHRONE najradšej „Soulside Journey“. Viac – menej v hlbokom podzemí do roku 1993 prispeli ešte demom a dvoma splitkami a v roku 2000 to ukončili. Pokus o návrat ohraničujú letopočty 2009 – 2011, bolo z toho EP „Deathless“. Prečo je o nich reč: Lebo jeden zo zakladateľov SORORICIDE, basák a vokalista Gísli Sigmundsson, bol až do minulého roku frontmanom BENEATH.