Sanfranciský kabinet hrôz maká po reunione vražedným tempom, siedmy dlhohrajúci album vyvrhol desať mesiacov po predošlom, keďže „The Headless Ritual“ šiel do sveta v júni minulého roku. Dnes to teda veľké okecávanie nebude, pretože všetko zásadné na adresu AUTOPSY je v tej minulej recenzii, zostava sa nezmenila a na férovku treba uznať, že kapele stále ide karta.

Možno dokonca hovoriť o slušnom tvorivom pretlaku, veď „Tourniquets, Hacksaws And Graves“ má skoro 50 minút, čo je na takýto staroškolský death metal dosť odvážny rozsah (Vyše hodinový „Macabre Eternal“ z tohto pohľadu popri silnej náplni do vysokých hodnotení ťahalo aj príjemné prekvapenie z faktu, že návrat klasikov a pionierov bol totálne presvedčivý.)

Tak či onak môžem povedať, že novinka ma baví o niečo viac než predošlý, solídne vydarený kus, ktorý ale bol prostý oného príslovečného momentu prekvapenia. Tu pár príjemných ozvláštnení je. V prvom rade AUTOPSY trochu stlmili svoju vášeň pre choré bahenné spomalenia. Sú aj na novinke, samozrejme, bez nich by to bola iná skupina, ale celkovo na „Tourniquets...“ vynikajú hlavne veľmi svižné, útočné a energické jazdy, vyzdobené skvele ponurými harmóniami a divokými sólami.

Páči sa mi aj atmosféra, v ktorej sa zlievajú výbuchy pekelného besnenia a mrazivé, zlovestné nálady klasických talianskych hororových krvákov, v tomto sú starešinovia zo San Francisca neprekonateľní. A vítam tiež isté rozšírenie vokálnych registrov, trademarkový maniakálny rev a ryk sa na nejednom mieste ponára do bublavých hĺbok. Celkovo tento hororom nasiaknutý divoký „starý“ death metal so svojsky punkovým prístupom stále baví a ja som už len zvedavý, či ďalší album AUTOPSY stihnú ešte do konca tohto roku.