Aby sme lepšie pochopili súčasnosť, je vhodné pozrieť sa do minulosti. Jedna zo skladieb CULT OF LUNA – „Dim“ z vrcholného albumu „Somewhere Along The Highway“ – na niekoľkých minútach ilustruje to, čím sú Švédi výnimoční, a odpovedá na otázku, prečo patria medzi najdôležitejších držiteľov prívlastku „post-“.

8-minútové inštrumentálne entrée by nikdy nevyčnievalo osamote, rovnako ako by nešlo vykoreniť zlom, ktorý nasleduje, a očakávať rovnakú lavínu. Unikátny je až spôsob, akým sa obe časti navzájom dopĺňajú. Napriek tomu, že Švédi pretkávajú hudbu myriadami skvelých detailov (či už elektronických, gitarových alebo rytmických), nikdy nestratia niť. Spravidla platí, že čím viac môžu pokaziť a nepokazia, tým lepšie znejú.

Potvrdenie výnimočnosti – odlišnosti od žánrových epigónov – je prítomné aj na novinke (predovšetkým v skladbe „In Awe Of“). CULT OF LUNA ho však ohýbajú a posúvajú trochu inam.

Prijať nové smerovanie preto viac než kedykoľvek predtým znamená porozumieť konceptu albumu.

Nemecký expresionizmus vo Švédsku

Úprimne, oprášiť Metropolis Fritza Langa a od základu sa ním inšpirovať je z perspektívy roku 2013 pomerne čudné rozhodnutie. Ťažko za ním hľadať lepší zmysel než vančurovsko-vláčilovský „z potřeby básně“.

Ale veď prečo nie. Ide o fascinujúcu látku.

„Vertikal“ predsa nie je vágny soundtrack ani povrchný textový odkaz na dielo. Je to gitarový art deco. Absorbuje do seba mechanické pohyby z filmu, temné sci-fi aj hrozivú silu masy ľudí. Je suverénny, viac repetitívny, priamočiary a v medzihrách stavia vedľa seba bodavé nálady aj odľudštenú strojovú atmosféru. Je desivou hrou svetiel a tieňov, deformáciou prirodzených priestorov a zvukov.

Pôvod Noisyho výčitky pod recenziou, ktorá napadne snáď každému pozornému fanúšikovi, teda tkvie v samotnom manifeste nahrávky. CULT OF LUNA sú geometricky strohí a tým pádom naoko chudobnejší o niekdajšie stúpania a pády.

Lenže zostať iba v tejto rovine znamená ukrátiť sa o horúce červené jadro nahrávky.

Pohľad na Babylonskú vežu

Nebyť konceptu, CULT OF LUNA by sa nikam zásadne neposunuli. A možno sú len majstrami kompromisu – nadväznosti medzi starým a novým.

O najviditeľnejšie zmeny sa na novinke pričinili výborné elektronické vsuvky, doteraz nikdy celkom nedocenené (dajte si tú prácu a predstavte si bez nich napríklad „Finland“ – a vôbec celý „Somewhere Along The Highway“). Viac než Metropolis pripomínajú Blade Runner.

Gitarové nápory a vydýchnutia sa pohybujú v hraniciach známeho, oživujúce sú len v interpretačnej rovine. Aj tak sú stále podstatné a funkčné.

Mohutný stroj brzdia iba menej priebojný stred albumu a priznanie si, že vrcholy diskografie CULT OF LUNA sú jednoducho neprekonateľné – v zásadnosti, v nadčasovosti, v podmanivosti.

Napriek tomu dokážu Švédi ešte stále vytvoriť album, ktorý je skutočnou Udalosťou. Vystupujú ako jeden muž a pritom sú nezameniteľní. Predovšetkým vďaka tomu, ako pri tvorbe premýšľajú, sú o svetelné roky pred väčšinou žánrovej konkurencie.

Ako dnes hodnotím predošlé albumy:
The Beyond [2003] - 7/10
Salvation [2004] - 9/10
Somewhere Along The Highway [2006] - 10/10
Eternal Kingdom [2008] - 8,5/10