CRADLE OF FILTH počas svojej bohatej kariéry dosiahli snáď všetko, čo bolo možné v pozitívnom i negatívnom zmysle, a mám pocit, že sa dostávajú do pozície, kedy už nič nemusia, len môžu.

To dokazuje jednak oklieštenie zostavy pri aktuálnom albume na tvorivé trio Dani - Paul - Martin, jednak aj úsmev vzbudzujúce prehlásenia o návrate do minulosti.

Dani v rozhovoroch deklaroval, že sa chce s „Manticore“ vrátiť v k jednoduchším konštrukciám z debutového obdobia a doslova dať materiálu punkovejší a melodickejší charakter. To z pohľadu súčasnej personálnej konštelácie kapely môže predstavovať posun tým správnym smerom, keďže Paul Allender je síce technicky zdatný, ale nie až taký kreatívny gitarista.

Spolu s komplikovanou hrou Martina Škaroupku, ktorý si tentokrát berie na starosť aj klasické nástroje, predstavuje predpoklad vytvoriť zaujímavo vyvážený celok.

Aj keď sa to na prvý posluch nezdá, „Manticore“ je veľmi funkčným albumom a v tomto aspekte by sa dal prirovnať k „Midianu“. Kratšia celková stopáž, jednoznačne orientované skladby bez naťahovania, výborná produkcia, skvelý zvuk - všetko v tomto prípade zapadá do seba ako autormi želané temné gotické puzzle.

Formálne naozaj nie je čo vytknúť, čo je znakom toho, že tentokrát chémia kapely zapracovala na sto percent.

Skladby sú agresívne a svižné, a pri posluchu sa mi svojim vyznením snáď najviac približovali k úspešnému „Abrahadabra“ od DIMMU BORGIR.

Isteže, CRADLE OF FILTH majú trocha inú tvár, ale funkcionálne zapojenie neprehnaných orchestrácií, melodika a atmosféra prinášajú isté paralely. Všetky hudobné prvky sú naskladané vo veľmi vyvážených pomeroch, a tak tu máme ako blackmetalové sypačky, heavy metalom a punkom zaváňajúce melodické postupy, klasické klávesy a Allenderove typické (miestami naivné) vyhrávky, ktoré sú korunované rytmicky komplexnou a precíznou hrou Martina.

Miesta zaváňajúce hlušinou sú navyše umne doplnené orchestrom a celok je v tomto smere ozdobený z môjho pohľadu solídnym introm a outrom.

Už snáď nejakú dekádu je Daniho vokál predmetom polemík, osobne som si na jeho aktuálnu polohu a snahu o akýsi pseudomelodický spev zvykol.

Za reprezentantov toho, čo sa na albume deje, by som vybral trojicu v podobe heavy-punkovej „For Your Vulgar Delectation“, gotickej balady „Frost On Her Pillow“ a poriadnemu náklepu „Huge Onyx Wings Behind Despair“.

Za totálnou precíznosťou je možné pozorovať aj tieň prílišnej strojenosti a nedostatku odvahy posúvať sa ďalej, ale to od CRADLE v súčasnej dobe môže očakávať len málokto. To, čo tu máme, je nahrávka, ktorá piluje koncept kapely do presnej podoby, v akej ho autori chceli mať, s atmosférou cielenou inam ako v časoch najväčšej slávy.

Ako z predchádzajúcich riadkov vyplýva, je to u mňa rozhodne posun správnym smerom. Nedostatky „Darkly Darkly, Venus Aversa“ sa do veľkej miery podarilo eliminovať, album má ako celok spád a je možné z neho vycítiť jasný koncentrovaný autorský zámer, podporený tradičným prvoplánovým hororovým konceptom, o ktorý vždy išlo.

„The Manticore And Other Horrors“ zaujme v bohatej diskografii kapely dôstojné miesto ako nahrávka, ktorá je dokonalým reprezentantom obdobia, postojov a nálad, v ktorých vznikla. Tým si jasne definuje okruh poslucháčov, ktorí toto obdobie a smerovanie rešpektujú a akceptujú. A do tohto kruhu sa tentokrát bez problémov zaradím aj ja.