Čo myslíte, koľko cenných diel dokážete vychrliť za krátky čas a udržať si zápal? Aj CRIPPLED BLACK PHOENIX už narazili na svoje limity; stačí sa pozrieť na ich portfólio a je jasné, že výpadok nebol predmetom sporu, ale len otázkou času.

Jedno je isté: Ak vás od prehnanej aktivity odhovára vydavateľ, je to čudný varovný signál. Verme teda, že Briti vedia, čo robia, keď okrem nového EP sľubujú ďalší veľký album pre budúci rok. Veď práve tvrdohlavosť zvykla byť jednou z ich najväčších devíz.

Pasia rockových kronikárov

Je to zrejme prehnané spojenie, ale názov EP „No Sadness Or Farewell“ (a nielen on) zdanlivo máva na rozlúčku spevákovi a gitaristovi Joeovi Volkovi. Novinka je prvou nahrávkou bez jeho vkladu, a je tiež úľavou oboch strán od vlečúcich sa spoločných hádok, džentlmensky skrývaných pred fanúšikmi až do týchto týždňov.

CRIPPLED BLACK PHOENIX môžu svorne tvrdiť, ako nikdy neboli o sile jednotlivcov a často obmieňali zostavu. Práve Volk však vždy vynikal aj na pódiu, aj pri tvorbe piesní. Hlavne s odstupom času je pekne vidieť, ktoré z nesmrteľných pasáží nesú jeho rukopis, a takisto je čoraz očividnejšie, že už na „(Mankind) The Crafty Ape“ pomaly odchádzal za divadelnú oponu.

Úspech CRIPPLED BLACK PHOENIX je z jednej tretiny práve jeho zásluhou. A túto dieru nemôže byť ľahké zaplátať.

Narýchlo povolaný náhradník Matt Simpkin zvládol svoju úlohu technicky dobre, o čom sme sa presvedčili na koncerte v Trnave, ale už na prvý pohľad nebol na rovnakej vlnovej dĺžke ako zvyšok skupiny. „Myslím, že on sám vedel, že nebol ten pravý pre túto kapelu. A my sme to vedeli tiež,“ hodnotí líder Justin Greaves. Miesto za mikrofónom preto musel prenechať ďalšiemu novému spevákovi.

Extravagantný John E. Vistic si zatiaľ s očakávaniami poradil lepšie, ak to možno hodnotiť len na základe druhej, konzervatívnej skladby „Hold On“. Je totiž jedinou, v ktorej stihol dostať skutočný priestor.

Keď ale odbočíme od spevákov, väčšina nového materiálu veľa sviežich impulzov neprináša.

Jednoruký boxer

Dobrý dojem ešte zanechá tretia „What Have We Got To Lose“, a to skôr osobitne ako v kontexte nahrávky (oproti minulosti celkom opačne). Hosťujúca Belinda Kordic má mimoriadne dobrú farbu hlasu, čo bolo počuť aj na skrytom poklade z januára „Operation Mincemeat“.

Je správne zamatová a zároveň driasavá, aby prakticky sama vybojovala celú skladbu. A keď sa k nej pripojí clivé gitarové(?) kvílenie, vznikne z toho naozajstný zážitok.

Stále však ide o naprávanie chuti po úvodnej desaťminútovej inštrumentálke, ktorej rutinérstvo sa zďaleka neblíži k myriade emócií v „Time Of Ye Life“.

Spomínané dobré momenty v druhej a tretej položke potom vyznejú obzvlášť do prázdna, keď sa zvyšné skladby znova vrátia do stereotypných koľají. Vôbec ničím neurážajú, len neobsahujú žiadny dôvod, pre ktorý by sa k nim oplatilo vracať. Akoby sa skupine minuli dobré nápady, respektíve nemala dosť nadhľadu, aby tie fádne nechala ležať prachom.

Ešteže inštitút EP nie je žiadna veda a Briti už tento rok jednu výbornú dosku vydali.

Záverom tak nezostáva nič iné, než zase konštatovať, že dielo, ktoré sa v histórii CRIPPLED BLACK PHOENIX rodilo najdlhšie a najbolestnejšie, je stále suverénne najlepšie.

(1) Ak sú dnes dve hodiny „The Resurrectionists / Night Raider“ neustále za nadšených desať bodov, (2) ak človek počul výborný januárový album (3) a ak ho už stihli zasiahnuť „We Forgotten Who We Are“ a „Just Like A Mexican Love“ s WOVEN HAND, nové EP mu nemá veľmi čo ponúknuť. Pri porovnaní s minulosťou iba zvyšuje cenu predošlých zásluh a oživuje spomienky na výnimočnú, málo povšimnutú etapu. Kiežby ešte nebola úplne preč.