Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Metal je znova v móde. Alebo už neradno premýšľať o jeho extrémnosti. V čase, keď redaktori veľkých médií nadšene počúvajú novú vlnu black metalu, starého death či thrash metalu, sa za hranicami mimoriadne darí aj sludge či stonermetalovej vetve. A sú to práve členovia HIGH ON FIRE, kto kedysi pomáhal formovať nový drevorubačský trend a kto, aspoň podľa zriedkavých vyjadrení, ovplyvnil najpopulárnejšie mená žánru: MASTODON, BARONESS a KYLESA.
V rámci návratu ku koreňom sa preto venujme HIGH ON FIRE. V roku 2012 prichádzajú Američania s novou doskou „De Vermis Mysteriis“ a žnú jednu veľkú chválu za druhou.
Prečo voliť HIGH ON FIRE
Je ťažké zorientovať sa v hustej brade podobných kapiel. Výhodou tohto tria je po novom rozmanitosť tvorby. Jeho hudbu robia záživnou výrazné nápady, zmeny tempa, ochota vsunúť spevavé pasáže, ale aj rôzne inštrumentálne finty, radostnú medzihru („Samsara“) a dobrú metalovú baladu („King Of Days“).
Hlavou budete kývať už pri prvom počúvaní. A vďaka tomu, že nosné motívy nie sú rozvarené v hrnci zohrievanom nekonečným riffovaním, zostanú v gebuli aj pri prechode od kývania hlavou k hre na vzdušnú gitaru alebo bicie.
Ale aby ste náhodou neboli uvedení do omylu: Napriek tomu, že majú HIGH ON FIRE čitateľnú hlavu a pätu, bezpečne patria ku kapelám, ktoré nič extra neriešia a idú dopredu s istotou parného valca. Už to nie je tá neandertálska živelnosť z roku 2005 ani motorheadovský zápach z úst z roku 2007. Model 2012 nemá kvôli konzervatívnosti žánru čím prekvapiť, zato tvrdé údery rozdáva s prehľadom skúseného starca.
Produkcia dokáže divy
Na predošlej štúdiovke si HIGH ON FIRE vyskúšali spoluprácu s Gregom Fidelmanom, (niekdajším) zvukárom a producentom rôznych veličín od METALLICY, cez SLAYER až po RED HOT CHILI PEPPERS a Johnnyho Casha. Celkom predvídateľne, Fidelman otupil nástrojové ostrie kapely a vytiahol do popredia spev. Výsledok znel trochu rozpačito.
Američania sa našťastie poučili. Novinku si vzal pod palec Kurt Ballou z CONVERGE. A nikto nerozumie HIGH ON FIRE lepšie než on. Známemu gitaristovi a vyťažovanému producentovi sa podarilo zachytiť divoké pnutie vo vnútri skupiny, majúce iba kúsok k pódiovej tvrdosti a bláznivosti, a zanechať pritom materiál dostatočne presvetlený. Ideálny kompromis medzi potrebou agresívne hobľovať a zároveň osloviť aj širšie publikum.
Verdikt je preto jednoduchý. Ak ešte nie ste unavení trendom zarastených chlapov vo flanelových košeliach, novinka HIGH ON FIRE je jasný tip. A možno vás osloví, aj keď ste sa už začali topiť v tom tekutom piesku. Opradená podivným konceptom o Ježišovom dvojčati, ktoré cestuje v čase (sic!), tvorí zatiaľ tohtoročný vrchol na poli neohrabanej chytľavej hudby.
1. Serums Of Liao
2. Bloody Knuckle
3. Fertile Green
4. Madness Of An Architect
5. Samsara
6. Spiritual Rites
7. King Of Days
8. De Vermis Mysteriis
9. Romulus And Remus
10. Warhorn
Môj prvý stret s ukričanými drevorubačmi. Je pol šiestej ráno, noc bola náročná a ja som práve so strašnou opicou nadobudol vedomie v cudzom byte, netušiac, ako som sa tam dostal. Príšerné sucho v ústach, hlava duní, že by som si ju najradšej odstrelil. Vábivá gitarová „špina“ dva mesiace nepovysávanej izby, primitívne, no úderné bicie a k tomu ten „prechlastaný“ vokál. Muzika, ktorá otvára dvere hlavou a čistí závity od všetkého toho „umenia“, na ktoré sa človek občas príliš upína.
16. listopadu 2012
Subeer
8,5 / 10
„De Vermis Mysteriis” mohu po dlouhém, nenásilném prohledávání prohlásit nejlepším zásekem v téměř patnáctileté historii Oaklanďanů HIGH ON FIRE.
Jedním z hlavních důvodů je vyspělost – hudební dospělost, dotaženost materiálu, které shodně scházely pětici předchůdců.
Ano, vždy se jednalo o příhodné „energetické kapsilky pro řidiče” s pořádnou „motorheavyhead“ náplní, ale i poměrně vlastním ksichtem.
„De Vermis Mysteriis” tohle vše nabízí znovu, oproti minulosti je tu cítit nadhled, jakési ovládnutí směsi všech tvůrčích pudů, chválihodných pudů, ústící v pořádnou dávku heavy muziky, která se chce poslouchat sama.
Trochu zpomalené screamo/posthardcore, převlečené za atmosférický black metal se smyčcovou sekcí a sem tam klavírem. Máme tu podobnou, někdy až postrockově laděnou práci s dynamikou i přehrocený bolavý vokál. Dojmy z poslechu stále rostou.
Kanadská nyní sedmihlavá deathcore bestie se s tím nemaže, prostě to hrne nekompromisně vpřed a zpěváci se vám pokusí vyřvat díru do hlavy. V tom tlaku a energii se ale nezapomíná ani na melodie a parádní sóla. Správně živelná nakládačka.
Bratislavský projekt, který mi trestuhodně unikl v roce 2024. Hudba někde mezi DAUGHTERS, EPHEL DUATH a třeba i BERLIN MANSON s celkem výjimečným zvukem na poměry Slovenska. Tématy zaťaté, stylově pestré album.
Jedna skladba, 23 minut. Po předchozí desce kombinující Opeth variace a metalcore melodiku, je tu změna. Retrorockový psycho styl jako od PINK FLOYD se překlopí v djentově laděný ostrý metal s kontrasty mezi agresivní útočností a melodickými vokály.
Francouzské trio si uvědomuje omezení instrumentálního post metalu, takže se po klasickém rozjezdu objeví postrocková akustika a violoncello, překvapivé vokály doplní skladbu „Roads“ do typicky rockově baladické aranže. Melancholii rozčísne i rap. Pěkné.
Pre mňa zatiaľ objav tohto roka. Symfonický melodický death z Talianska. Silné riffy aj refrény, zborové spevy. Nový album fantastický, jeden hit za druhým, a tie predchádzajúce sú rovnako vynikajúce.
Progresivní post black, uff, z toho mívám občas bolení hlavy. Ale Britové ASIRA umí do své hudby roubovat nádherně éterické retrorockové prvky, takže je to místy jako by se srazili ALCEST s PINK FLOYD. K tomu ale i kontrastní natlakované post BM pasáže.