Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Max Cavalera bolo ešte donedávna meno zaručujúce kvalitu. Najvplyvnejšia postava juhoamerického metalu si už pridlho pod rôznymi hlavičkami vyberá „oddychový čas“ a vlastné skladateľské tápanie sa snaží zakryť návratmi ku koreňom a prikláňaním sa ku nekompromisnejšiemu a tvrdšiemu vyzneniu. Možno preto znejú posledná nahrávka CAVALERA CONSPIRACY a donedávna posledný album SOULFLY až na niekoľko málo výnimiek úplne neškodne.
Chýbajúci temperament
Keď už to nejde velebením obhrublého death/thrash metalu z konca 80-tych rokov, skúsil to Max výmenami v zostave. Basgitarista Bobby Burns to po nahratí „Omen“ vzdal sám (do kapely neskôr prišiel Tony Campos zo STATIC-X) a bubeníka Joea Nuneza nahradil mladý Američan David Kinkade (BORKNAGAR). Zemetrasenie v zostave teda ustál len gitarista Marc Rizzo.
Pri počúvaní aktuálnej novinky „Enslaved“ však vyvstáva otázka, či Max Cavalera vymieňal tých správnych hudobníkov.
To, čo na albume najviac chýba, je južanská živelnosť. Tá bola naznačená na „Chaos A.D.“ od SEPULTURY a disponujú ňou všetky albumy SOULFLY až po „Conquer“ z roku 2008. Rovnako, ako keby LÚČNICA teraz z ničoho nič začala tancovať americký hip-hop a úplne zabudla na to, odkiaľ pochádza, je čudné, prečo sa Max Cavalera vzdáva elementov brazílskej a inej ľudovej hudby a hrá sa na „obyčajného“ metalistu, ktorého možno nájsť kdekoľvek na svete.
Aspoň spomienku na world music prináša na aktuálnej nahrávke „Plata O Plomo“, ktorá znie ako IRON MAIDEN v deathmetalovom portugalskom remixe s flamenco gitarami. Ďalšími podarenými zásekmi sú singlovka „World Scum“ s priam blackmetalovým intermezzom, vypaľovačka „Gladiator“ a hlavne fantastická, GOJIROU ovplyvnená „Treachery“, ktorej refrén je síce presne taký, ako sa očakáva („this is + jednoslovný názov skladby“), ale je jednoducho chytľavý.
Byť sám sebou
Najväčší problém „Enslaved“ je okrem faktu, že je pridlhý, to, že sa až priveľmi snaží znieť ako súčasné metalové kapely. Potrebuje Max Cavalera, aby jeho album znel pri hopsavých vyšívačkách bližšie pri kobylke ako LAMB OF GOD, pri zborovo revaných refrénoch ako DEVILDRIVER a pri nekompromisných rezaniciach ako SLAYER?
„Enslaved“ tak končí ako hráč oka, ktorý už má na ruke karty v hodnote 19 bodov, no aj tak si ťahá ďalej. Našťastie, výsledok je možno pre niekoho prekvapivo počúvateľný.
1. Resístance
2. World Scum
3. Intervention
4. Gladiator
5. Legions
6. American Steel
7. Redemption of Man by God
8. Treachery
9. Plata O Plomo
10. Chains
11. Revengeance
Trochu zpomalené screamo/posthardcore, převlečené za atmosférický black metal se smyčcovou sekcí a sem tam klavírem. Máme tu podobnou, někdy až postrockově laděnou práci s dynamikou i přehrocený bolavý vokál. Dojmy z poslechu stále rostou.
Kanadská nyní sedmihlavá deathcore bestie se s tím nemaže, prostě to hrne nekompromisně vpřed a zpěváci se vám pokusí vyřvat díru do hlavy. V tom tlaku a energii se ale nezapomíná ani na melodie a parádní sóla. Správně živelná nakládačka.
Bratislavský projekt, který mi trestuhodně unikl v roce 2024. Hudba někde mezi DAUGHTERS, EPHEL DUATH a třeba i BERLIN MANSON s celkem výjimečným zvukem na poměry Slovenska. Tématy zaťaté, stylově pestré album.
Jedna skladba, 23 minut. Po předchozí desce kombinující Opeth variace a metalcore melodiku, je tu změna. Retrorockový psycho styl jako od PINK FLOYD se překlopí v djentově laděný ostrý metal s kontrasty mezi agresivní útočností a melodickými vokály.
Francouzské trio si uvědomuje omezení instrumentálního post metalu, takže se po klasickém rozjezdu objeví postrocková akustika a violoncello, překvapivé vokály doplní skladbu „Roads“ do typicky rockově baladické aranže. Melancholii rozčísne i rap. Pěkné.
Pre mňa zatiaľ objav tohto roka. Symfonický melodický death z Talianska. Silné riffy aj refrény, zborové spevy. Nový album fantastický, jeden hit za druhým, a tie predchádzajúce sú rovnako vynikajúce.
Progresivní post black, uff, z toho mívám občas bolení hlavy. Ale Britové ASIRA umí do své hudby roubovat nádherně éterické retrorockové prvky, takže je to místy jako by se srazili ALCEST s PINK FLOYD. K tomu ale i kontrastní natlakované post BM pasáže.