„Nie som dobrý muzikant“, sebakriticky uvádza veci na pravú mieru Tamás Kátai. A možno má, fešák, pravdu. Dôležité ale je, že to v prípade THY CATAFALQUE a ich piatej dosky prakticky nehrá rolu. Manifesty tohto zaujímavého maďarského projektu začali byť z neznámych dôvodov označované ako brána do avantgardy. Samozrejme, veta „všetko je relatívne“ často odzbrojuje, no ak by sme sa na „Rengeteg“ pozreli optikou poslucháča takých UNEXPECT, ORTHODOX, VIRUS a ďalších, je takýto prívlastok na pobavenie, i keď je Tamásova tvorba zo zrejmých dôvodov so štýlovým iPodom 17-ročného teenagera nezlučiteľná. O vyprázdnení a zovšednení tohto pojmu jeho nadužívaním sa ale budeme baviť inokedy.

Wind of change

Ak talent zaobstará maximálne 10% úspechu a ostatné je úmorný dril spojený aj s nejakým tým šťastím, Tamás sa nemôže sťažovať. Síce nikdy nepriviedol THY CATAFALQUE na koncertné pódiá a jeho meno sa ľudia v našich končinách naučili zrejme vyslovovať najmä vďaka spolupráci s českým Epidemie Records. O tom, že dnes už v skutočnosti ide minimálne o záležitosť celoeurópskej úrovne, však svedčí fakt, že sľubne vyzerajúci maďarský úkaz si nedávno pod svoje krídla stiahli vychytení Season Of Mist. Už menším prekvapením je potom definitívny odchod polovice „kapely“ – Jánosa Juhásza, čím sa z THY CATAFALQUE stáva one-man projekt.

Kto si ešte spomenie na zvláštne „ponorkový“ úvod do jedenásť minút hučiaceho buldozéra „Szervetlen“ z minulej, vynikajúcej „Róka Hasa Rádió“ a v očakávaní podobne elektrizujúcej introdukcie by sa pohodlne usadil, je na zlej adrese. Bez zbytočných ambientných „obkecov“ nechá Tamás od úvodných sekúnd vybublať na povrch „čmeliakovsky“ hrubé gitarové hradby, vystavané z jednoduchších, no úderných fragmentov, vďaka ktorým ani najdlhšie skladby nevytvárajú vyložene podmienky pre žalúdočnú nevoľnosť. Avšak pokiaľ práve tieto minule tiahli nahrávku a nedávali milimeter priestoru na špáranie sa v nose, aktuálne sa zdá byť situácia opačná. Či už úvodná „Fekete mezők“, alebo štvrťhodinová „Vashegyek“ s hosťujúcim hlasom skvelej Ágnes Tóth nevedia držať pozornosť do takej miery, ako sme na to boli navyknutí v minulosti.

Nahrávku tak pre zmenu vyťahujú z prúserov najmä kratšie, svižnejšie kusy, ktoré možno neohurujú etapovitými a progresívne pôsobiacimi štruktúrami (viď úvod recenzie) a často sa uspokoja s prevereným „sloha – refrén – sloha“ modelom. Oveľa lepšie sa však v nich podarilo skĺbiť dynamiku rýdzo metalovej zložky s typickou (dnes už snáď môžeme povedať „katafalkovskou“) elektronikou, raz dodávajúcou výrazivu maďarského solitéra jemne tajomnú príchuť, inokedy zasa nasycujúcou skladbu až rozprávkovou atmosférou („Kő koppan“).

Poslucháč sa tak vo výsledku cíti ako na hojdačke. Chvíľku spokojný s výhľadom tam hore a hneď nato sa vyrovnáva s následným poklesom počtu zaujímavých momentov. Ten nikdy nie je tak citeľný, aby sa mala lámať palica, mierne sklamanie však situáciu predsalen bude charakterizovať najlepšie. Na základe „Rengeteg“ sa THY CATAFALQUE pádu do druhej ligy obávať nemusí. Na play-off to však tentoraz nebude.