Dani svoju cirkusovú káru ťahá neomylne ďalej už pekných pár rokov, bez ohľadu na rozporuplné reakcie publika. V tomto ohľade je dobré to, že k doske, ktorú kapela vydá, má každý nejaký názor. Raz je to hevík, potom zas „kinder black“ bez nápadu. Väčšina si povzdychne nad minulosťou, paradoxne sú však CRADLE OF FILTH slávnejší než kedykoľvek predtým. Nenávidení, zatracovaní, no iste aj zbožňovaní – takéto spektrum názorov bez problémov nájdeme aj v redakcii Metalopolis. Zdrojom tejto popularity bude aj stály kontrast porovnania súčasnej tvorby a tvorby glorifikovaných deväťdesiatych rokov.

Dani Filth pri odchode od Roadrunner Records proklamoval nedostatok slobody v tvorbe a novinka mala byť akousi esenciou a skutočnou víziou toho, čím kapela v súčasnosti je. Mne sa skôr zdá, že ide o kompromis medzi polohou, aká bola prezentovaná na doske „Thornography“ a epicky poňatou „Godspeed On The Devil´s Thunder“. Vlajková loď albumu v podobe „Lilith Immaculate“, prvotne vydaná s mizernou zvukovou kvalitou na serveri Youtube, u mňa predznamenala snáď až historický prepad, kedy mi v hlave znelo snáď len: toto si naozaj (prvýkrat odkedy Daniho partu sledujem) nemusím vypočuť. Klipovka „Forgive Me Father“ tento dojem len potvrdila.

Cesty pána sú však nevyspytateľné, a tak som to s albumom predsa len skúsil. Prvý verdikt po prehryzení sa opäť sadistickou stopážou bol skôr pozitívnym prekvapením. Tu sa ukazuje, čo dokáže dobrá produkcia a mix urobiť s výsledným dojmom. CRADLE OF FILTH naozaj nikdy nezneli lepšie. Nekompromisný zvuk dodáva skladbám potrebnú razanciu a častokrát dokáže zakryť bezútešne prázdne vnútro. Celkovo sa kapela snaží pracovať s extrémnym (a tradične výborným) prejavom Martina, čím kompenzuje skladateľské nedostatky hlavného riffmajstra Paula Allendera. Nad tým sa ako prízrak vznášajú Daniho pokusy o spev alebo škrekot, ktoré ležia niekde na polceste medzi spomenutými pólmi. V zostave pribudla aj nová vokalistka, ktorej hlas určite skvele zapadá do nahrávky, je mi na ňom však čosi abstraktne nesympatické. Inak tu máme atmosféru, orchestrácie, black metal, všetko v profesionálnom hudobnom balíku, ktorému formálne nie je čo vytknúť.

Rezultátom sú ako dobré skladby („Cult Of Venus Aversa“), tak priemerné („The Persecution Song“) i slabšie („Decieving Eyes“). Vynášať verdikt môžem v tomto prípade len za seba. Nie je to album tak dobrý ako „Godspeed On The Devil´s Thunder“, ale ani tak zlý ako „Thornography“. Jedná sa o vcelku podarený albumový prienik, o ktorý možno autorom aj šlo. Sympatické je, že kapela ide ďalej a má čo ponúknuť svojmu spektru fanúšikov bez toho, aby sme hodnotili nejaké komerčné aspekty a zámery. Minuloročný britsko-nórsky súboj v aréne populárneho blackmetalu však s prehľadom vyhrávajú severania.