Otvorte a prečítajte si našu recenziu na „In Sorte Diaboli“. Nič z toho, čo v nej kolega v-dur chváli, DIMMU BORGIR za tie tri roky nezabudli. A na väčšine toho, čo nórskym lunaparkovým čiernokňažníkom vyčíta, zapracovali.

Od tohoto bodu by sa recenzia mohla ubrať dvoma smermi – a skončiť buď ako briskná poprava majstrov čierneho gýču, alebo pokračovať sňatím pomyselného klobúka pred skupinou, ktorá dokázala nehanebným a rúhačským fúzovaním popu a blackmetalu vytvoriť vlastný žáner.

Rozhodlo svedomie autora týchto riadkov. Veď ani „Puritanical Euphoric Misanthropia“ – univerzálne chválené dielo, načínajúce druhú päťdesiatku albumov dekády podľa Metalopolis, nie je ničím iným, len začiatkom cesty, po ktorej DIMMU BORGIR kráčajú dodnes. A i keď uplynulé roky Shagrath a jeho meniaca sa družina (v ktorej okrem neho pretrvali dve konštanty, Silenoz a Galder) tápali, aj vyčistenie zostavy pomohlo k tomu, že „Abrahadabra“ je – hodnotené s čistou mysľou a maximálnym možným odstupom – veľmi dobrou nahrávkou.

Čosi možno naznačí aj to, že po prvýkrát od „Stormblåst“ nie je jej názov trojslovný, niečo určite napovie fakt, že miesto hviezdneho Hellhammera bubenícku stoličku obsadil Poliak Daray (o.i. VADER) – krok, nie nepodobný výmene Adriana Erlandssona za Martina Škaroupku u žánrových kolegov CRADLE OF FILTH. Túžbu po ráznych rezoch podčiarkuje vyhadzov Vortexa a Mustisa, dlhoročných pilierov zostavy – kým prvého menovaného zaskakuje dlhoročný King Diamondov súputník Snowy Shaw (a v poslednom šteku dokonca Garm z ULVER!), v štúdiovej zostave DIMMU BORGIR držiaci basu. Miesto za klávesami po takmer pätnástich rokoch obsadil sám Shagrath.

Akoby sa v „temnom hrade“ rozsvietilo: po obligátnom intre už v nasledujúcej „Born Treacherous“ prekvapí odľahčený zvuk a hopsavý rytmus, vďaka ktorému je tohtoročné koncertné spojenie KORN a DIMMU BORGIR aspoň o kúsok pochopiteľnejšie. Nasledujúca, do biela ladená klipová „Gateways“ je ranou medzi oči – tisíckrát si môžete pripomínať, z ako prevarených ingrediencií je vyskladaná, ale tak hitový potenciál sme v blackmetale a jeho derivátoch ešte nemali. Kumšt je umocneným výberom hosťujúcej vokalistky: miesto éterickej tarjovskej divy DIMMU BORGIR ženské party zverili zemitému hlasu menej známej Agnete Kjølsrud (ANIMAL ALPHA), ktorý potenciálny radio-edit „Gateways“ nediskvalifikuje z rádiových rotácií, ale zároveň ho robí veľmi dobre rozpoznateľným.

Ďalším nečakaným atribútom je vysoká úroveň, ktorú si „Abrahadabra“ drží. Stopáž celej dosky (vo verzii bez bonusov) len tesne prekračuje preverenú trištrvrtehodinu, dĺžka skladieb sa motá okolo znesiteľných piatich minút. V strede dosky, keď sa rozhoduje o poslucháčovej pozornosti, tróni bombastická „Ritualist“, najlepšia pieseň na nahrávke. Po nič nenaznačujúcej slohe DIMMU BORGIR za pomoci orchestra Nórskeho rozhlasu odpália refrén, počas ktorého budú na akomkoľvek metalovom festivale lietať do vzduchu zaťaté päste a paroháče. Vo rozskackaných symfonických fragmentoch sa vracia déjà vu z kovenantovského „Nexus Polaris“.

Áno, všetky tie reči o staromódnosti, gýči, predvídateľnosti a čojaviemčomešte majú legitímny základ. Shagrathovci sú v kontexte roku 2010 archaickou skupinou, naveky spojenou s poslednou dekádou dvadsiateho storočia, no úpornosť, s ktorou dokázali ubrániť zabudnutiu a sebaparódii, je obdivuhodná.

Ak by som mal násťročné dieťa, tak mu „Abrahadabra“ s čistým svedomím kúpim. A viete čo, asi ho kúpim aj tým zbytkom decka, ktoré ešte ostali vo mne.