Nikdy som nepatril k oddaným fanúšikom RED HOT CHILI PEPPERS. Podrobnejšie poznám iba dva albumy a tak som sa ani nikdy nezaujímal o vedľajšie projekty členov čili papričiek. Chyba! Úplnou náhodou som sa prednedávnom dostal k menu John Frusciante a jeho v poradí desiatej (!!!) sólovej doske. „The Empyrean“ ma posadil na zadok tak, ako už dlho žiaden iný album.

Frusciante je divný patrón. Pre RHCP „aficionados“ je táto informácia neprekvapivá. Ja som o ňom doteraz ale vedel len to, že hrá na gitaru vo svetoznámej kapele a že ju na dlhú dobu opustil. Áno, medzi rokmi 1992 až 1997 sa veľkému hudobnému svetu vyhýbal a venoval sa najmä heroínu a sem-tam muzike. Prvú sólovú platňu nahral v roku 1994, pretože ho priatelia presvedčili, že svetu chýba dobrá hudba a on to môže napraviť. „Smile From the Streets You Hold“ z roku 1997 vydal, pretože potreboval prachy na drogy. Zo závislosti sa dostal a začal opäť hrávať s RHCP. V roku 2001 nahral hneď dva sólové albumy a v roku 2004, od februára do novembra, ich vydal pre istotu hneď päť. A začiatkom nasledujúceho roka pridal ďalší. Aby sa nepovedalo. Potom sa na dlhé štyri roky odmlčal, povinnosti s kapelou pravdepodobne nepustili. V januári 2009 ale prichádza s niečím, čo bude u mnohých fanúšikov rezonovať veľmi dlhú dobu.

„The Empyrean“ je kolekcia pesničiek od citlivého a hlboko premýšľajúceho indivídua. Začať album vyše deväťminútovou inštrumentálkou nie je každodenná káva. Frusciante nám v nej ale ponúka krehký a nevtieravý minimalizmus, ktorý sa podopiera o vynikajúco zvládnutý retro zvuk. Skladba začína subtílnou gitarou, ku ktorej sa po chvíli pridávajú jednoduché ale dynamicky výrazné bicie. Smutné kvílenie Fruscianteho sól vytvára atmosféru naliehavosti a efekty ozvien bicích nástrojov dodávajú skladbe psychedelický nádych. Počas celej svojej plochy pesnička takmer nebadane graduje, akoby pomaličky rozkvitala. Úchvatný začiatok magickej plavby. Už v nasledujúcej skladbe sa doplavíme až k mýtickým Sirénam. Takmer štyridsať rokov stará balada Tima Buckleyho je príliš nadčasová a Fruscianteho verzia príliš dobrá na to, aby poslucháča v momente nechytila za srdce. Po inštrumentálke a cover verzii sa naplno ukáže potenciál tohto hudobného skvostu. „Unreachable“ má všetky parametre najväčšej hitovky z „The Empyrean“. Disponuje chytľavou melódiou, nadupanou rytmikou, ktorú upevňuje skvelá basová linka a taktiež vtipným echom, ktoré rozkladá v niektorých momentoch vokály, v iných zase gitaru. A samozrejme spev! John Frusciante je famózny spevák. Keď už skladba povedala zo svojej uhladenej rádiovej stránky to čo mala, tak sa rozšafne rozbalí do inštrumentálnej podoby. Najprv síce stíchne a chvíľku sa pohráva len s basou a subtílnymi bicími, aby sa k záveru rozbesnila za pomoci gitary a piana.

Ústrednou skladbou „The Empyrean“ je epická „Dark/Light“. Je ďalším príkladom toho, s akým krehkým materiálom Frusciante prichádza, ale najmä ako s ním dokáže majstrovsky zaobchádzať. Takmer pre všetky skladby na albume je charakteristické, že sú založené na jednom jednoduchom motíve. To čo ich robí úchvatnými je spôsob akým ich dokáže Frusciante nenásilne rozvíjať a následne majstrovsky vrstviť. A zdvojovať. Je to blázon alebo génius, možno oboje, netuším. Ale dám vám malý tip. Ak sa rozhodnete si túto nahrávku vypočuť, zamerajte sa okrem iného na skladby „Enough Of Me“ a „One More Of Me“. Názvy naznačujú istú súvislosť, tá je však väčšia, ako by sa čakalo. Druhá menovaná je akustická balada, kde si popri sláčikových nástrojoch zahrá už len basa. Frusciante v nej spieva barytónom, pravdepodobne použil nejaký efekt alebo je vokál spomalený, aby znel výrazne hlbšie. „Enough Of Me“ začína taktiež baladicky, po chvíli sa však pridajú bicie, basa a skladba sa pekne rockovo rozbehne. Dajte si tú námahu a pustite si obe skladby naraz presne v častiach, kde začínajú vokály. Pesničky do seba zapadajú a vytvárajú zaujímavý celok, v ktorom sa dopĺňajú nielen dva úplné odlišné Fruscianteho prístupy k spevu, ale aj sláčiky v jednej a basa, bicie a gitara v druhej skladbe. Obe sa nesú vo vzájomnej harmónii až do posledných tónov, keď spoločne skončia. Famózne!

John Frusciante na svojich oficiálnych stránkach o albume hovorí ako o koncepčnej nahrávke. Je to jeho osobná spoveď a ako hovorí, je smerovaná „from the inside in“, teda zvnútra smerom dnu. Aj bez vysvetľujúcich slov však bude vnímavému poslucháčovi jasné, že Fruscianteho osobná spoveď má univerzálne rozmery. „The Empyrean“ je pocitovou záležitosťou. Nie je tu snaha zaujať za každú cenu. Je to len úprimný a čistý prúd hudby a slov, ktoré pochádzajú od človeka, ktorý sa v živote mnohokrát stratil a vždy bol „nežne nasmerovaný k tomu aby našiel zmysel v mätúcich veciach“. John Frusciante ten zmysel rozhodne našiel a prostredníctvom „The Empyrean“ sa s nami oň delí. A za to mu patrí veľká vďaka.