Zdá sa, že v Mikulášovom konvoji došlo k palácovému prevratu: šiesteho decembra Viedni darčeky priniesol čert, po tučnom pánovi v červenom ani stopy. Neznamená to však, že obdarovaní neboli spokojní. SATYRICON – napriek tomu, že na turné propagujú problematickú novinku „The Age Of Nero“ – dobre vedia, čo chce ľud počuť.

A onen ľud zase vie, že SATYRICON dávno prerástli poctivý underground. Satyr má hlavu strčenú v oblakoch už pekných pár rokov, minimálne odkedy dušu prvýkrát zapredal major labelovému diablu. A tak sa čakanie na hlavné hviezdy pretiahlo do 22:07, keď sa z reproduktorov ozvalo najprv svojské „intro“ v podobe „Hells Bells“ od AC/DC, nasledované introm vlastným a nástupom šestice, ktorá dnes znamená pódiovú podobu SATYRICON.

Bez okolkov odpálená „Repined Bastard Nation“ predznamenala celý večer: Frosta, „hellhammerovsky“ skrytého za impozantnou, vyvýšenou súpravou bicích s kopákmi nesúcimi úryvky z textu „The Sign Of The Trident“ nebolo počas koncertu vidno vôbec, zato Sigurd „Satyr“ Wongraven si priazeň mimoriadne prajného publika vychutnával naplno. S mikrofónom aj gitarou, ktorú vyfasoval vždy, keď ako spevák náhodou nemal robotu. Zo štvorice sprevádzajúcich muzikantov vytŕčala len stará známa Jonna Nikula, za klávesmi snáď viac headbangujúca, než hrajúca.

Satyr, ukrytý za stojanom v podobe písmena „Y“ z loga skupiny, bezosporu vie, ako na divákov – hecovania bolo možno až príliš veľa, ale ďakovačky po skutočne búrlivej odozve pôsobili viac úprimne, než strojene. Playlist mohol sklamať tých, čo stále dúfajú, že sa SATYRICON vrátia naspäť k časom „medieval metalu“ (odzneli len „Forhekset“ a na samotný záver obligátna, no akoby z povinnosti odhratá „Mother North“). Na druhej strane „Now, Diabolical“ sa i napriek nejednoznačným ohlasom kritiky stal tak prelomovým a zásadným dielom, že skladby z neho patria ku klasikám repertoáru (a tak aj boli prijaté). Od „Now, Diabolical“ sa odvíja aj „The Age Of Nero“. Pätica piesní z novinky mierne zapadla, hitovky „Wolfpack“, „Commando“ či „Black Crow On A Tombstone“ sa nestratili (ale ani nenadchli), zato „The Sign Of The Trident“, upútala len Satyrovým preslovom, v ktorom jej význam prirovnal k tomu, čo pre BLACK SABBATH či MOTÖRHEAD znamenajú rovnomenné skladby. Treťou skupinou v playliste boli záseky z „Volcano“, ktoré predstavovali zúrivejšiu variáciu na black’n’roll tak, ako ho SATYRICON hrajú dnes. Naživo rozhodne zaberali – „Fuel For Hatred“ dala prídavkovému bloku poriadne gule.

Samostatnou kapitolou bolo vystupovanie skupiny, ktoré vymazalo tých zopár hudobných negatív. O Satyrovej charizme by sa dali popísať odstavce: po definitívnom odstránení posledných zbytkov (black)metalových klišé vyzerá Wongraven ako Geldofov Pink z filmového stvárnenia „The Wall“ – až na to, že k publiku je v podstate príjemný. Počas skladieb samotných však pôsobil dojmom arogantného diktátora, sekajúceho svoje prejavy do podriadeného davu. To, že úderné refrény odpľúva s ľahko pohrdlivým výrazom ako jedovaté sliny, jeho rolu len zvýraznilo. Je jedno, čo si o novej tvorbe SATYRICON myslíte – to, že ňou skupina žije a dokázala ju pretaviť do komplexného celku, je skrátka fakt.

Práve charizma a „hitovosť“ tvorili hlavný rozdiel medzi hlavnými hviezdami a Švédmi ZONARIA, ktorí koncert otvorili našľapaným, kvázimoderným black/deathom. Apokalyptický či industriálny imidž bol trochu DIMMU BORGIR, trochu ZYKLON, hudobný výkon bol v poriadku, ale skutočná (čierna) duša tomu chýbala.

Playlist: Repined Bastard Nation, Wolfpack, Now, Diabolical, Havoc Vulture, Black Crow On A Tombstone, Forhekset, Commando, Angstridden, The Sign Of The Trident, Die By My Hand, The Pentagram Burns, K.I.N.G, Fuel For Hatred, Mother North