„V uplynulých dvoch desaťročiach sa v Nórsku vynorila bizarná a surová subkultúra, nazvaná black metal. Jej korene vyrašili z opojnej zmesi estetiky hororových filmov, heavy metalu, satanizmu, pohanstva a tínedžerskej rozhnevanosti. To, čo sa zdalo byť mladíckym pobláznením sa stalo symbolom začiatku vojny proti kresťanstvu, návratu uctievania starých severských bohov a totálneho odmietnutia mainstreamovej spoločnosti.“

Toľko výňatok z úvodu k definitívnemu dielu Američana Petera Bestea, ktorého fotografie sa stali synonymom kvalitného vyobrazenia nórskeho blackmetalu. Po rokoch kolovania internetom sa dočkali reprezentatívneho vydania – vyše dvestostranová kniha takmer dosahuje rozmer formátu A3 a v tvrdej väzbe ponúka bezmála stošesťdesiat viac i menej známych fotografií.

Besteovi sa za sedem rokov podarilo preniknúť do blackmetalovej komunity a získať jej rešpekt. Kolekcia „True Norwegian Black Metal“ je tak omnoho viac, než povrchný pohľad outsidera, krátkodobo fascinovaného zhubnou estetikou čierneho kovu. Kniha – editovaná Johanom Kugelbergom – strieda umeleckú a dokumentárnu rovinu. Tú druhú reprezentujú aj textové pasáže, ojedinelé, ale hodnotné. Obzvlášť pohľad Jona „Metaliona“ Kristiansena, ktorého zin Slayer od roku 1985 až po tragické udalosti začiatku deväťdesiatych rokov rástol spolu so scénou, ktorú založili MAYHEM, je spolu s časovou osou mapujúcou míľniky extrémneho metalu mimoriadne cenný. Kristiansen spomína na stretnutia s ich členmi na koncertoch MOTÖRHEAD či MÖTLEY CRÜE, v exkluzívnom texte stručne, ale výstižne popisuje meniace sa nórske podzemie, vychádzajúce z albumov HELLHAMMER, CELTIC FROST, ale i DEATH a SODOM a (z pohľadu striktne undergroundového) končiace v sebazničujúcom kolotoči plameňov a vrážd. Ukážky z xeroxovaného zinu Slayer spolu so zásadnou bulvárnou reportážou britského Kerrang!u a dokumentmi z Kristiansenovej zbierky tvoria prílohu knihy a autenticky – i keď dnes až trápne úsmevne – ilustrujú dobu, ktorej esenciu sa o pár rokov neskôr Beste pokúšal zachytiť objektívom.

V rámci exkurzie do sveta blackmetalu sa Petrovi Besteovi podarilo pokryť takmer všetky jeho podoby, od „kissovského“ cirkusu IMMORTAL, dnes v podstate mainstreamových, ale vždy imidžovo konzistentných GORGOROTH až po obskúrne postavičky, akými sú odpudzujúci Vrangsinn z CARPATHIAN FOREST alebo projekt FURZE či „intelektuálnu“ podobu žánru, ako ho reprezentuje zamračený Snorre W. Ruch (THORNS) alebo Grutle Kjelsson, člen čoraz viac experimentujúcich ENSLAVED. Nemôžu chýbať ani DARKTHRONE: fotografie, zachycujúcich Fenriza predovšetkým v civile, sú možno nenápadnými, no kľúčovými zábermi. S výberom objektov by sa dalo polemizovať – priestor, ktorý dostávajú fotogenickí GORGOROTH alebo Nattefrost z CARPATIAN FOREST je možno priveľký a chýba Satyr, Ihsahn alebo Kristoffer „Garm“ Rygg – na druhej strane je práve toto (prijateľná) daň za to, že z obrázkov cítiť dôveru, ktorú si Beste medzi hudobníkmi vybudoval.

Zrnité a nezriedka neostré fotografie totiž obsahujú to najdôležitejšie: zachycujú nielen vystrojených protagonistov, ktorých štylizácia v kontexte albumov a koncertov pôsobí nezriedka komicky, ale aj prostredie za nimi, a hlavne ich tvár. Proklamovaný individualizmus nórskeho blackmetalu a jeho spojenie s prírodou na jednej strane, svet koncertov a backstage a krčiem na druhej strane tvoria pestrú paletu, ktorá rozpráva silný príbeh. Ťažko tipovať, do akej miery Beste zábery a scény aranžoval; ak tak však robil, je cítiť, ako hlboko sám prenikol do podstaty štýlu, nevoziac sa po lacnej, prvoplánovo bulvarizujúcej ceste a pritom nepopierajúc, snáď dokonca zvýrazňujúc jeho typické formálne znaky.

„True Norwegian Black Metal“ je publikáciou, ktorá symbolicky uzatvára kapitolu histórie, ktorej ďalšie riadky sa dnes píšu hlavne za Atlantickým oceánom. Nórska vetva blackmetalu sa dávnejšie rozštiepila na tri vetvy – doslovný mainstream reprezentovaný DIMMU BORGIR, experimentálne výhonky nasadené ULVER, DHG či VED BUENS ENDE a ortodoxný underground, ktorý však už dávno nenesie tak vyhranený obsah, akým sa oháňala vyšinutá generácia Varga Vikernesa, Euronymousa, Deada či Maniaca. V mĺkvych zaťatých tvárach, na ktoré Beste namieril svoj aparát, je obrovská porcia autenticity, ale i nostalgie. Je to konzerva doby, ktorá sa v internetizovanom svete už nebude opakovať. Tie fotky sú svojím spôsobom krásne.