Zvyklo sa vravievať, že druhá doska je pre posúdenie kvality kapely rozhodujúca – ale to, aký posun dokázali vtlačiť do „Amanecer en Puerta Oscura“ donedávna anonymní Španieli ORTHODOX, sa často nevidí. Minuloročný debut „Gran Poder“ nastavil latku vysoko, no zdalo sa, že trio hudobníkov bez tvárí sa bude cítiť komfortne v škatuľke, ktorá zase až tak nová nebola. Na novinke však ORTHODOX preskakujú bariéry žánrových ohraničení a to, čo sa linie z reproduktorov, akoby nebol len zvuk.

Obraz vyprahnutého juhu Španielska v poludňajšom slnku: siesta, počas ktorej sa tempo života spomaľuje a čas tečie pomaly ako horúci asfalt v sevillských uliciach. Rigidné náboženské tradície, archaické a izolované, uzavreté sami do seba. „Amanecer en Puerta Oscura“ („Svitanie pri temnej bráne“) v sebe obsahuje plastický zážitok; napriek tomu, že hudobný základ je stále plus-mínus doometalový, hudba ORTHODOX pôsobí ako soundtrack. (Mimochodom, ďalším projektom kapely je spolupráca s oceňovaným tanečníkom flamenca Israelom Galvánom na tanečnom predstavení „Apocalipsis“.)

Už úvodná „Con sangre de quien te offenda“ poslucháča pevne usadí a vtiahne do svojho pestrého sveta. Riffy sa len tak-tak prevaľujú, ale miesto drásavého efektu à la KHANATE sa dostaví skôr pocit kľudu – zvlášť, keď sa pridá klarinet a všetko sa prehupne do úplne inej roviny. Toto nie je slovníková definícia žánru doom metal, ale jej názorná ilustrácia. ORTHODOX okrem pribratia netradičných nástrojov filigránsky pracujú s tempom a ovládajú umenie, ktoré je cudzie deväťdesiatimdeviatim percentám metalových spolkov – vedia, kam treba medzi noty umiestniť pomlčku. Pársekundové ticho, ktoré sa rozhostí v strede úvodnej skladby prekvapí len na prvé vypočutie – jeho rola je rovnaká, ako úloha všetkej tej hudby okolo. Trojica skladieb hneď za polovicou albumu – akustická titulná kompozícia s drumbľou(?), na ťažkom, drvivom piáne postavená „Puerta Osario“ a naväzujúca, „prevzdušnená“ a pomalá „Templos“, z ktorej dýchajú juhošpanielske folklórne ozveny – je ďalším dôkazom, že ORTHODOX sa naučili majstrovsky pracovať s náladami, zvukmi a ukázali v takto hrubej hudbe málo vídaný zmysel pre detaily, ktorými je aj napriek zdanlivej jednoduchosti „Amanecer en Puerta Oscura“ prešpikovaná. Nie je ťažké vychutnávať si akustické dozvuky nástrojov či iné jemné, potešiteľné drobnosti.

Tradičné piesne sú na prevažne inštrumentálnom albume len dve: v rýchlejšom tempe odsypaná „Solemne Triduo“ pripomenie predošlý album nielen exaltovaným spevom, ktorý je ďalším poznávacím znamením ORTHODOX (aj keď ním na „Amanecer en Puerta Oscura“ šetria). Záverečná, v kontexte albumu klasická doomová skladba „Parte II. Apogeum“ sa razantne odpichne od záveru štvrťhodinovej „Templos“, postavenom na brnkaní na kontrabas doprevádzanom akustickými nástrojmi. Koniec albumu sa tak opäť nesie na vlne drevného metalu v podobe, ako ho ORTHODOX exhumovali na „Gran Poder“ – i keď odér zvláštnosti a originality nemizne.