Sólový debut Eddieho Veddera je krátky, rovnako ako tragické vyvrcholenie príbehu Christophera McCandlessa, (do veľkej miery) naivného a (bezpochyby) kontroverzného dobrodruha, ktorý sa v apríli 1992 rozhodol na dobu neurčitú skoncovať s ľuďmi a „spoločnosťou“ a odísť žiť na Aljašku – sám, bez vybavenia a skúseností. Bláznivý pokus zakončený po 113 dňoch tragikomicky hlúpou smrťou hladom sa stal predlohou pre knihu „Into The Wild“ Jona Krakauera (o. i. autora strhujúceho popisu tragédie na Mount Evereste „Into Thin Air“) a pre rovnomenný film podľa scenára a v réžii Seana Penna.

Soundrack k filmu je zbierkou piesní, v ktorých je ťažké odlíšiť osobný vklad Eddieho Veddera a líniu danú scenárom „Into The Wild“ – zrejme sa obe polohy nerozdeliteľne prelínajú. Samotný Vedder sa netají jasnými a „nemainstreamovými“ politickými názormi idúcimi nezriedka priamo oproti prúdu – takže hippiesácky duch nahrávky s minimom štúdiových vylepšení len ťažko prekvapí. Rovnako neprekvapí, že vo väčšine prípadov ide viac o náčrtky než o ucelené skladby – akoby ste ich skutočne počuli z úst Christophera McCandlessa na jeho ceste do divočiny, akoby si ich bezmyšlienkovito brnkal pred rozpadnutým autobusom, ktorý sa mu na tie štyri mesiace stal domovom. „Autentickému“ dojmu pridávajú skratkovité texty, v ktorých Vedder vystihol tenkú čiaru medzi prázdne heslovitým aktivizmom a údernosťou zdelení tých lepších folkových spevákov. Celá doska je sympaticky, až detsky jednoduchá a presvietená mladíckym ideálom, ktorý až v samom závere ustúpi siluete smrti, neodvratne sa plaziacej dnu. To, že väčšinou to znie ako Bob Dylan alebo Bruce Springsteen, doprevádzajúci sám seba na otrieskanú akustickú gitaru, bolo zrejme nevyhnutné. Našťastie Vedderov hlas žiadnu zámenu nepripúšťa. Vyššie spomínaná skicovitosť a jednoduchosť formy však zákonite a bohužiaľ spejú k rýchlemu opočúvaniu materiálu.

Okrem coververzií „Society“ od Jerryho Hannana (ktorý si vo vlastnej skladbe aj zahral) a jedinej potenciálne singlovej skladby „Hard Sun“ pôvodne od speváka menom Indio je vrcholom záverečná „Guaranteed“ – vystihujúca náladou i textom McCandlessov osud: „Nechajte to na mňa, ja si nájdem spôsob, ako žiť/Berte ma ako družicu, naveky na nebi/Poznal som všetky pravidlá, to ony nespoznali mňa/Je to tak“. Odzvenu PEARL JAM začuť len v úvodnej, optimistickým elánom naplnenej „Setting Forth“.

„Into The Wild“, rovnako ako všetko, čo PEARL JAM natočili po roku 2002 v produkcii Adama Kaspera, je soundtrackom podobným tým, akými boli „Obscured By Clouds“ či „More“ od PINK FLOYD, či legendárny „Zabriskie Point“. Zároveň predstavuje Eddieho Veddera v osekanej, čistej polohe „folkáča“ – je bezosporu zaujímavé, koľkým grungeovým frontmanom takáto rola sadla. I keď v konečnom dôsledku nejde o plnohodnotný album, ale len o do pearljamovsky nádherného bookletu zabalenú ukážku Vedderových ambícií a ašpirácií (v predstihu načrtnutých jeho príspevkom k soundtracku k Burtonovej „Veľkej rybe“ z roku 2003), je to doska, ktorá vo mne vzbudila viac záujmu, než ostatné dve-tri radovky po kreatívnej stránke tak trochu ošúchaných PEARL JAM.