Pred štyrmi rokmi vyšli pod značkou Candlelight Records v krátkom slede reedície troch pilierov prvej fázy nórskej (black)metalovej avantgardy, vydaných v rozmedzí rokov 1995 a 1996 na kedysi vplyvnom labeli Misanthropy Records – „Aspera Hiems Symfonia“ od ARCTURUS, debut FLEURETY „Min Tid Skal Komme“ a jediný album VED BUENS ENDE, „Written In Waters“.

Dovolím si povedať, že dnes znie skutočne „pokrokovo“ len posledný z nich. Nie preto, že by prví menovaní tak zostarli, ale preto, že kým ARCTURUS a FLEURETY vyšľapali cestu odnoži blackmetalu, ktorá sa neskôr rozliezla po celom svete (a následne stratila výnimočnosť), VED BUENS ENDE sa vydali do slepej uličky, na konci ktorej vztýčili svoju vlajku neopakovateľnej „divnosti“, ktorej zbytky sa dajú nájsť nanajvýš v hudbe, produkovanej personálne prepojenými projektami. Carl-Michael Eide (VIRUS, DHG, AURA NOIR, SATYRICON), Vicotnik (DHG, CODE) a Skoll (ARCTURUS) pod menom, znamenajúcim „na konci dúhy“, natočili pomník zvláštnosti, album ako z Alenky v krajine zázrakov.

Rozobraný na prvočinitele nepôsobí „Written In Waters“ nijako zvláštne. Všetky elementy klasického blackmetalu sú tu, ale pokrivené ďaleko nad rámec normálnosti. Disonantné blackmetalové riffy provokujú a zachádzajú takmer k falošnosti, rovnako ako Eideho sentimentálny čistý spev, vznášajúci sa nad touto zvláštnou hudbou tak, ako prízračné postavy na oboch verziách obalu – pôvodnej, i tej z počítača Kima Sølveho, ktorá zdobí reedíciu. Až na občasné záblesky tradičného blacku, ktoré nečakane prerazia, aby rovnako náhle stíchli (najvýraznejšie v strede albumu – vo Vicotnikovej „Den Saakaldte“ a „Carrier Of Wounds“), sa celý album nesie v spomalenom tempe, akoby ste platňu pustili na nesprávnu rýchlosť. Komplikovaná rytmika má dosť priestoru na vyniknutie a nemalou mierou prispieva k pocitu, že aj keď ste už všetko kdesi počuli, na tejto doske je to akosi znepokojujúco naopak.

Celý album je popretkávaný narkotickým oparom zmaru, rezignácie, psychického aj fyzického uvoľnenia po vypätí, ktoré prišlo ešte pred prvými tónmi. Texty sú plné útržkovitých a snových príbehoch o bosorkách a diablovi, porazenom a doráňanom padlom anjelovi, téme opäť v rámci žánru klasickej, ale interpretovanej úplne inak: „Pozri na moje zlomené krídla, a perie na nich, prach v mojich očiach... Moje nádherné rany sú otvorené... aby si mohla nahliadnuť do mojich snov,“ spieva sa v „Coiled In Wings“ a časté „ja“ spolu s Eideho civilným, akoby unaveným hlasom dodáva na sile: „Plačem, nie za mojou dušou v jej živej schránke, ale pre tých, čo svoje túžby niesli skrze mňa“. Samotný záver, „...ako v horúčkach, som plameň, som Smrť. Pretože ja, to ja spriadam naše rúhanie...“, mantra opakovaná v posledných dvoch skladbách je leitmotívom nahrávky.

Jediný exemplár svojho druhu, latiméria divná metalovej hudby a ojedinelý a kontroverzný pokus o „iný“ metal, nie o evolúciu smerujúcu preč od kovových žánrov. Dokonale jesenný album (nielen vďaka tomu, že jedna skladieb sa volá rovnako, ako náš spomienkový seriál) konzervujúci predsmrtnú atmosféru do drážok CD, ktoré – na rozdiel od mnohých míľnikov metalovej muziky – s plynúcimi rokmi doslova rastie.
Neopočúvateľná doska.

„Dotkol som sa vetra
Dotkol som sa bolesti
(A raz som sa dotkol diabla)“