Ak poznáte ARCH ENEMY novej gossowovskej éry, skúste si predstaviť, ako by mohol znieť ich nový album. (...) No a presne tak aj znie. Z Amottovcov opadáva aura invencie už príliš dlho a ani „Vzostup tyrana“ na tom príliš veľa nezmení. Umná, až marketingovo dokonalá kombinácia všetkého dobrého, čo kedy priniesol göteborský death metal, moderný heavy, progres, speed a power metal sa opakuje, no čoraz viac si všímate, že pri tom marketingu sa to začína i končí. Navyše sa opakuje aj osvedčená apokalyptická tématika predošlého albumu, na ktorom boli Švédi ešte aspoň trochu zaujímaví. Niekde medzi rokmi 2005 a 2007 sa objavila hranica, kedy to začala byť nuda (mnohí pred ňou vytiahli svoje cestovné pasy ešte skôr). Nepatrím k tým, ktorým by spev Angely Gossow liezol na nervy (a že je takých ako maku) a hoci som v skutočnosti ARCH ENEMY nikdy nepočúval pre hudobné obohatenie, ich hudba sa mi vždy zdala zaujímavá a pri vypnutom mozgu aj krásne počúvateľná. Na „Rise Of The Tyrant“ sa opakujú tie isté rytmické motívy, dramatické zlomy a vsuvky mávajú červenou plachtou dlho predtým, než sa konečne „prekvapivo“ objavia a patetické sóla a vyhrávky pateticky sólujú a vyhrávajú. A mne to zrazu vadí.

Aj vyšablónovaná a hudba s presnou marketingovou stratégiou dokáže byť celkom počúvateľná a predošlý „Doomsday Machine“ by toho mohol byť krásnym dôkazom. Rozdiel medzi ním a novinkou je zhruba taký ako medzi originál pohárom Pilsner Urquell naplneným povedzme Zlatým Bažantom a originál pohárom Pilsner Urquell naplneným povedzme Kamzíkom (pokiaľ pivo tejto značky nepoznáte a myslíte si, že je reč o horskej koze, tak je to v podstate jedno). Poďme pokračovať v metaforách: ak predošlým albumom stáli ARCH ENEMY ešte jednou nohou v Európe, novinkou už preskočili do tradične nenáročného Japonska (samozrejme čo sa tvrdej hudby týka) a nemajú ďaleko k tomu, aby podobne ako Marty Friedman robili hudbu výlučne už len pre trh vychádzajúceho Slnka.

Schválne, koľkí z vás začnú tento album počúvať s očakávaním aspoň trochy zábavy a pri ktorej skladbe sa z vášho zdvihnutého obočia stanú vytreštené oči? (správna odpoveď: „etrebiL ozzemretnI“)

„Rise Of The Tyrant“ v sebe ukrýva maximálne zopár samostatne stojacich skladieb. Ak si zhromaždíte všetky vlastnosti, ktoré robia z metalových albumov veľké počiny, u nových ARCH ENEMY z nich nenájdete nič. Monotématická guča zvuku presýpa hŕbu banality z jednej dlane do druhej a aj keď postavíte bokom všetky vysoké nároky, ktoré by mali x-té novinky podobných kapiel aspoň spolovice spĺňať, stále vás nenapadá jediný dôvod, prečo si kúpiť tento album. Dobre viem, že mnoho metalových poslucháčov k tomuto záveru prišlo už dávno pri predošlých albumoch a bárku ARCH ENEMY už dávno opustili. Tým zopár najvernejším, ktorí sa aj po tomto albume budú stále krčiť na palube rozpadajúceho sa škunera, preto nič nevyčítam. Nech je k vám more milostivé.

Ako hodnotím predchádzajúce albumy:
Stigmata [1998] - 7.5/10
Burning Bridges [1999] - 7.5/10
Wages Of Sin [2001] - 8.5/10
Anthems Of Rebellion [2003] - 7/10