Sú skupiny, ktoré sú jediným exemplárom svojho druhu. Na ostrí šialenosti sa neustále pohybujú OXBOW – unikátna zmes blues, sludge a fyzického prežívania vlastných koncertov. Snáď len Nick Cave a jeho bývalí z THE BIRTHDAY PARTY či raných BAD SEEDS – partia intelektuálov demolujúca pódiá a poslucháčov – sú z toho istého cesta.

„The Narcotic Story“, druhé CD, ktoré OXBOW vydávajú na dnes mimoriade viditeľnom labeli Hydra Head, sa snaží prekročiť koncept albumu, avizujúc film a soundtrack toho istého mena. Eugene Robinson, na pódiu strach naháňajúci mohutný černoch, sa s posledným tónom jeho kapely mení na príjemného, premýšľavého človeka. Rovnako kontrastné spektrum OXBOW prezentujú na trefne nazvanom „narkotickom príbehu“. Hudbu na ňom je ťažko označiť za tvrdú, i keď druhá polovica „Time, Gentlemen, Time“ sa stráca v hluku prekrikujúcich sa nástrojov, okrem základného tria gitara/basa/bicie čítajúcich aj dychovú a sláčikovú sekciu. Nádherný, no znekľudňujúci úvod zásadnej „Down A Stair Backwards“ je ďalším príkladom tvrdosti, ktorú netvoria na seba navrstvené „kilá“, ale ktorá pramení zvnútra kapely.

I keď sa OXBOW v zásade pohybujú vo voľných mantineloch „bežnej“ piesňovej štruktúry, presahujú ju vo viacerých bodoch. V prvom rade práve Robinsonovým „spevom“, ktorý má omnoho bližšie k akémusi druhu herectva. Obvykle recitujúci, pohybujúci sa medzi šepotom a revom, žijúci a predávajúci svoju vlastnú rolu (príznačné je, že napriek odlišným aranžmá fungujú skladby z „The Narcotic Story“ rovnako dobre naživo). Bluesový základ spod rúk a prstov nenápadných, ale nepostrádateľných Grega Davisa, Dana Adamsa a hlavne gitaristu Nika Wennera (o.i. koproducent albumu) je tentokrát decentný, prostý agresie, ktorá vybuchuje v presne načasovaných momentoch, dokonca mnohokrát sa neočakávane nedostaví, len aby klimax posunula ešte o kúsok ďalej; rafinovanosť je to správne slovo. V produkcii prvoligového Joea Chiccarelliho (v ktorého CV sú mená ako Tori Amos, Joan Baez, Bob Geldof, Frank Zappa, ale i popové hviezdy a hviezdičky ako Ricky Martin či BON JOVI) sa zrodilo kompletné dielo, ktoré prekonáva rámec polodorobeného obskúrneho undergroundového výtvoru, k akým by na základe prvého dojmu mohli niektorí radiť i OXBOW.

Okrem už spomínaného Nicka Cavea nie je ťažké vybaviť si nové albumy Toma Waitsa, takisto postavené na „starom“ základe, dekonštruovanom tým najlepším „dnešným“ spôsobom, moderným, funkčným a hlavne oprosteným od samoúčelnosti či prázdnych exhibícií.

Akokoľvek zvláštne môže „The Narcotic Story“ pôsobiť a akokoľvek ťažká môže byť cesta k nemu, dovolím si tvrdiť, že ide o jeden z kandidátov na album roku a o jeden z tých, ktoré rok 2007 prežijú bez úhony. Posledné slovo patrí bookletu:

Pri nahrávaní THE NARCOTIC STORY nebolo ublížené žiadnym zvieratám.
Kiež by sme to isté mohli povedať o ľuďoch.