Prečo sa na našom serveri tak často kritizujú (údajne) tak dobré nahrávky? Miesto čakania na odpoveď si vypočujte tretí album severoamerických stoner-rockerov THE HIDDEN HAND. „The Resurrection Of Whiskey Foote“ je totiž najlepším dôkazom toho, že skutočná kvalita nie je závislá ani od remeselnej úrovne nahrávky, ani od pokusov o originalitu za každú cenu. A potvrdením toho, ako dobrá môže byť po všetkých stránkach tradičná doska.

Scott „Wino“ Weinrich naveky ostane jedným z mála zásadných muzikantov, ku ktorým sa sláva nepriblížila ani na dohľad. Na základoch amerického „post-sabbathovského“ doom metalu, ktoré položil v druhej polovici osemdesiatych rokov v radoch ST. VITUS, sa však za oceánom stavia dodnes; aj vďaka úcte, ktorú si vybudoval u hudobníkov, vďačí za starostlivosť, ktorej sa dostalo THE HIDDEN HAND, skupine založenej po rozpade SPIRIT CARAVAN. Ľahko koncepčný album, končiaci sympaticky naivnou „kvetinovou“ vetou „The message is clear, love conquers fear“, je dospelou doskou, stopercentne využívajúcou prostriedky, ktorým Wino vládne stále dokonale. Takmer päťdesiatnik si uvedomuje limity svojho ozzyovsky zafarbeného hlasu a, podobne ako (trebárs) Robert Plant, sa úspešne vyhýba karikovaniu seba samého. S podporou zvukového inžiniera Bruce Falkinburga, ktorý si okrem nahrávania vzal na starosť basu a doprovodné vokály a bubeníka Evana Tannera vzniklo dielko, ktoré odráža Winovu osobnosť, miesto vzniku i kontext scény, do ktorej sa dá zaradiť, postavenej na ozvenách psychedelických sedemdesiatok, riffoch inšpirovaných ranými, drevnými metalovými pokusmi BLACK SABBATH a dnes znovuobjavenom pomalom, basovom „stoner“ sounde.

Po formálnej stránke je „The Resurrection Of Whiskey Foote“ viac rocková, než metalová nahrávka. Presiaknutá prériami Ameriky a sympaticky neambiciózna, vydaná akoby pre samotných hudobníkov, ale o to úprimnejšia a poctivejšia. V prvom pláne „len“ veľmi dobre odvedená robota (nálepka na obale opatrne spomína slovko „progressive“, s ktorým sa dá súhlasiť), ďalšie vypočutia však odhaľujú stále viac a viac vrstiev, ktoré Bruce Falkinburg naukladal pod uvoľnený, no naliehavý Winov spev. Podstatné je, že THE HIDDEN HAND sa podarilo akoby mimochodom skomponovať dostatok silných melódií, ktoré album nesú: „Dark Horizons“, „The Lesson“, harmonikou ozvláštnená „Lightning Hill“, „Broke Dog“ i záverečná „Slow Rain“ z kingcrimsonovským sólom by sa mohli objaviť v každom rádiu a medzi hardrockovými kusmi zo 70s by obstáli bez zaváhania.

THE HIDDEN HAND sa našťastie nevybrali cestou smerom k AOR, ku zvukovej čistote, sterilnej dokonalosti. Zemitosť pôvodnej hudby, z ktorej celý rock’n’roll vznikol je korením, umne zakomponovaným do moderného zvuku – stačí sa započúvať do začiatku „Majestic Presence“.

Aby som sa vrátil na samotný začiatok: stovky kapiel dnes dokážu nahrať stopercentne čistú dosku, len desiatky z nich dokážu do svojej hudby dať dušu tak, aby to bolo cítiť. Keď v roku 1987 Wino spieval „Vždy keď chodím po ulici/Ľudia na mňa ukazujú prstom/Vravia o mojich dlhých vlasoch/A obnosených handrách, čo mám na sebe/Viem, že sem nepatrím/A nič s tým nespravím/Narodil som sa príliš neskoro/Nikdy nebudem ako vy“, málokoho by napadlo, že o dvadsať rokov neskôr mu pribudnú len vrásky. Niekedy človeku napadá, že len tvrdohlavá ignorácia vlastnej (ne)úspešnosti dokáže priniesť kvalitnú muziku.

CD k recenzi poskytli Day After records