Jedna z dnes už stálic thrashovej scény po šiesty krát vztyčuje vlajku, tentokrát v čiernej farbe. A stále je to to isté zázračné dieťa a kedysi svieži vánok z Bay Area, ktorý túto scénu vrátil albumom „Burn My Eyes“ do hry v časoch, keď pri vzrastajúcej popularite PANTERY vyznievali jednotliví thrashoví velikáni ako nahnevané deti, ktorých sa už nik nebál. Slušný ohlas a široké masy fanúšikov pri MACHINE HEAD vytrvali aj v období najväčších štýlových kotrmelcov v časoch „The Burning Red“ a „Supercharger“. Nejedného z nich určite potešil návrat k prvým albumom na doteraz poslednom „Through The Ashes Of Empire“, kombinujúcom Flynnove spovede a hlásiacom návrat ku konzervatívnejšej tvári ich tvorby, pričom kapela typicky neostala nevšímavá k aktuálnym trendom a miestami neskrývala ani progresívne vplyvy (záverečná „Descend The Shades Of Night“ vzdávajúca hold velikánom RUSH).

„The Blackening“ pokračuje v trende nastolenom predchodcom, pridalo sa na rýchlosti a dôraze na gitarách, všetko smerom viac ku klasickej forme kapely z prvých počinov v tradičnom balení od dvorného majstra zvuku, pána Richardsona. Stále si možno vypočuť aj množstvo spievaných refrénov a melódii v rôznych častiach členitých a v porovnaní s minulosťou rozsiahlejších kompozíciách. A trochu atypicky servíruje Rob Flynn s Philom Demmelom v úvodných skladbách niekoľko výmen pri gitarových sólach, ktorých svojská previazanosť neraz evokuje hru pánov Hetfield a Hammet v časoch „Masters Of Puppets“. Príbuznosť so slávnejšími kolegami možno chvíľami nájsť aj v iných častiach skladieb („Wolves“). To však pri MACHINE HEAD, po rôzne vplyvy spájajúcom debute, nikoho neprekvapí a je vlastne tajomstvom úspechu tejto formácie. Podobným spôsobom ako pri „Imperium“ oslovuje rovnako monumentálny úvod v podobe „Clenching The Fists Of Dissent“ alebo útočnosť nasledujúcej prehliadky bojových riffov v „Beautiful Mourning“. Neostanete ochudobnení ani o emotívne ladené kúsky, ktorých najlepšou ukážkou je „Now I Lay Thee Down“. Väčšina skladieb je vyskladaná zo všetkých podôb rukopisu MACHINE HEAD, kedy sa tradičné kovové prvky striedajú a prelínajú s miernejšími momentmi. Nápadité sóla zase plnia funkciu gradujúceho a v prípade „Halo“ skvele fungujúceho prvku. Okrem úvodu novinky pripomenie predchodcu aj „A Farewell To Arms“ ktorá akoby bola predtým nezverejnenou časťou „Descend The Shades Of Night“.

Kapely tohto formátu trochu doplácajú na nemilosrdne sa rozrastajúcu diskografiu a hoci MACHINE HEAD dokázali čeliť rôznym nezávideniahodným tlakom, či už to boli očakávania smerované do nasledovníka trháku „Burn My Eyes“, alebo kombinácia túžby otvorenia sa novým štýlom a širším masám v podobe odvahy vyjsť s počinmi „The Burning Red“ a „Supercharger“, opakovanie charakteristických motívov dostihlo aj ich. Práve na „The Blackening“ je tento jav výraznejší než kedykoľvek predtým a uz ho nemožno ospravedlniť formulkou o poznávacích znakoch, vďaka ktorým poslucháč vždy dokázal rozoznať MACHINE HEAD. Na druhej strane z každej skladby „The Blackening“ cítiť, že páni sú pri chuti a ani po rokoch nemusia prosiť múzy. V mnohom pôsobí novinka vyváženejšie než snahy na predchodcovi, skladby majú oveľa zmysluplnejšiu štruktúru a usporiadanie, zároveň je však väčšina z nich vyskladaná podľa rovnakej šablóny, následkom čoho stráca album miestami na ťahu a nastupuje monotónnosť.

Nedá mi nevrátiť sa k porovnávaniu s METALLICOU – kým svoj „Load“ a „Reload“ dosiahli MACHINE HEAD s už spomínanou dvojicou „The Burning Red“ a „Supercharger“, novinka je do istej miery ich čiernym albumom, u ktorého možno presne rovnaký počet vecí vytknúť ako vyzdvihnúť. Kľúčom k hodnoteniu „The Blackening“ bude okrem počtu albumov MACHINE HEAD, ktoré vlastníte, aj fakt, že v rámci štýlu, formátu a dĺžky pôsobenia na scéne ide stále o veľmi slušný materiál.