Nový život? Ale kdeže, prosím vás. GOLGOTHA sú PARADISE LOST model „Gothic“ (rok 1991, pre pripomenutie). Resuscitovaná španielska kapela sa na scénu síce vracia po dlhých ôsmich rokoch, prináša však nanajvýš závan zatuchnutých spomienok na dávno zašlý štýl. Trio okolo jediného pôvodného člena Vicente J. Payu dnes číta známu postavu metalovej scény z Iberského polostrova, Dave Rottena, známeho z AVULSED (a momentálne sa snažiaceho zachytiť módnu vlnu drone doomu v radoch projektu UNWOM) a Carlosa Domingueza za bicími. GOLGOTHA model 2006 mi však pripadá ako akýsi revival na spôsob švédskeho all-star bandu BLOODBATH, ten však evidentne slúži na odreagovanie sa od „hodnotnejšej“(?) muziky hlavných kapiel jeho členov. BLOODBATH však na obe dosky dokázali vysypať priehrštie neopočúvaných melódií a demonštrovali svoj skladateľský talent a cit pre melódiu, ktoré sa nedajú schovať pod pláštik výrazových prostriedkov, nech sú akokoľvek extrémne.

„New Life“ je priemerná doska so všetkým, čo k tomuto slovu patrí. Solídne (rozumej za uši neťahajúce) hudobnícke výkony sú dnes úplným základom, rovnako ako slušný, hlboký growling Dave Rottena (výborný najmä v titulnej skladbe, snáď najpôsobivejšej na celom CD). Zvuk pôsobí viac archaicky, než súčasne a rozhodne nenúti zbystriť zmysly; valivý, hutný a jednoduchý doom či death metal ozvláštnený klavesami a pomerne výraznou rolou sólovej gitary plynie bez väčších zmien tempa, bez toho, aby zaujal výraznejšie, než zopár pasážami. Zaujímavým experimentom je „Knife Edge“, coververzia EMERSON, LAKE & PALMER, na prvé počutie ničím nevybočujúca z rady, na ďalšie pútajúca netradičnými kompozičnými postupmi, škoda, že z pera niekoho iného. Ak som ako jeden mantinel spomenul „old school revival“ BLOODBATH, z druhej strany vymedzím tvorbu GOLGOTHA aktuálnou podobou ďalších južanov, MOONSPELL. Experimenty v prípade Portugalcov neodviala neschopnosť, ale snaha trafiť sa do vkusu lojálnejšej fanúšikovskej obci, ktorej sa akékoľvek pokusy apriori protivia. Čím viac podobných albumov počúvam, tým viac mám dojem, že fanúšik metalu, ubezpečujúci sám seba o svojej „privilegovanej“ pozícii mimo „odpudivého mainstreamu“ je omnoho konzervatívnejší a netolerantnejší než tí, ktorými pohŕda.

Vezmite teda tretinu južansko-gotickej atmosféry „Memorial“ (alebo „Wolfheart“, skrátka toho, čo majú všetci radi), pridajte plnú hrsť spomienok na zlaté roky doom metalu, okoreňte trochou elektroniky a zdvihnite pokrievku. Zriedená esencia toho najlepšieho, čo sa v majestátnom death/doomovom kráľovstve zrodilo a hustý, štipľavý dym sklamania z jeho posledných, tápajúcich poddaných je to, čo sa na vás vyvalí. Skrátka stratený raj.