Američania TOOL svojimi bez debaty výnimočnými nahrávkami, popierajúc akékoľvek logické pravidlá a dogmy hudobného biznisu, získali výlučné postavenie. A hoci je dnes úplne iná doba, už dávno zaujali miesto medzi najklasickejšími hudobnými telesami rockovej siene slávy. Ťažko povedať, či ide o jednu z najvplyvnejších kapiel, keďže charakter a unikátnosť ich produkcie znemožňuje zrod nasledovníkov, stále by sme našli množstvo známych interpretov, ktorí napriek tomu TOOL citujú ako jednu z veľkých, hoci v ich tvorbe ťažko počuteľných inšpirácií a minimálne so záujmom a zvedavosťou sledujú každý lúč svetla, ktorým toto kvarteto pretína tmu neznáma.

Dlhých päť rokov muselo uplynúť, než si človek opäť mohol vychutnať pocity napätého očakávania, než sa opäť zintenzívnili nálety fanatických obdivovateľov v podobe nezmyslených oslavných ód ako aj zvýšená koncentrácia kritikov, ktorých podobným spôsobom ospevované formácie vábia ako rozkladajúca sa mršina mračná múch. To všetko bolo znovu sprevádzané dobre cielenými dezinformáciami a žartíkmi zo strany kapely. Napriek mimoriadne prísnym opatreniam zo strany vydavateľa a informačnému embargu (na seriózne informácie) priamo od kapely nakoniec unikli nové skladby výraznú dobu pred oficiálnym dátumom vydania. Jednou z príčin neutíchajúcej zvedavosti bolo aj očakávanie vysokej pridanej hodnoty vo forme exkluzívneho balenia a výtvarného stvárnenia nového albumu, na ktoré si okrem beztak kvalitnej hudby kapela potrpí (majitelia „Lateralus“ alebo nedávno vydaných DVD singlov vedia o čom je reč) ako na významnom dotvorení celkového umeleckého dojmu. Výsledok však určite prekonal očakávania nejedného fanúšika, pretože ornamentmi detailne zdobený digipak, obrázky a fotky v booklete, ktoré pri použití dvojice zväčšovacích skiel osadených na prednej strane balenia možno sledovať ako trojdimenzionálne, rozhodne nepatrí medzi veci, ktoré sú medzi tým množstvom nosičov vychádzajúcich na svetlo sveta každý rok bežnou udalosťou.

Oveľa väčšia zvedavosť však plynula z očakávania toho najdôležitejšieho – hudby. Doposiaľ bolo možné pozorovať v diskografii TOOL tendenciu stupňujúceho sa prechodu k čoraz väčšej náročnosti a komplexnosti, kladúcej nemalé nároky na pozornosť poslucháča nielen vo forme času stráveného napočúvaním si aktuálneho albumu. Boli tu hlasy oznamujúce ešte väčší ponor do transcendentálnych a mystických sfér ako logického pokračovania „Lateralus“, ale i zaručené informácie o výraznom pritvrdení, dokonca priamo od kapely, nijako neskrývajúcej obdiv k švédskej ukrutnosti MESHUGGAH (s ktorou ich, podobne ako s legendou KING CRIMSON, spájajú vzájomné sympatie i spoločné koncerty v minulosti). S odstupom času možno dať čiastočne za pravdu aj týmto veštbám. V niektorých momentoch ide „10,000 Days“ ďalej a hlbšie, než kde skončil „Lateralus“, hlavne po náladovej stránke je kapela často tvrdšia a temnejšia než kedykoľvek predtým. Východiskovými sa stali posledné dva albumy, na ktoré odkazuje množstvo použitých postupov i pocitov, čo pri prvých vypočutiach podsúva argumenty o stagnácii a opakovaní. Album možno tematicky rozdeliť na dve polovice (mimochodom aj booklet je svojim spôsobom delený na polovice a ďalej na stále menšie časti), každú s príbuzným obsahom, inklinujúcim k odkazu „Ænima“ alebo „Lateralus“. Hudobne priamočiarejšia a po textovej stránke adresnejšia je skladba na spôsob titulnej veci z „Ænima“ - „Vicarious“ (prvý singel, čaká sa na klip), s tendenciou získať pozornosť poslucháča ihneď a napriek svojskej rytmike a štruktúre prístupná „Jambi“, spolu s „The Pot“ evokujúca niektoré skladby zo spomínanej „Ænima“ (hlavne „H“, prípadne „Jimmy“). Spolu predstavujú tú prístupnejšiu tvár tvorby TOOL, reprezentovanú v minulosti práve albumom „Ænima“. Naopak, protipólom sú kompozície vychádzajúce z „Lateralus“, spočiatku pôsobiace nevýrazne a rozťahane. Ide o prepojenie „Wings For Marie“ s „10,000 Days“ (v súvislosti s ňou booklet spomína Weather z LUSTMORD) a dvojzáprah „Intesion“ s „Right In Two“, pri ktorých možno pozorovať citlivú prácu so stavbou kompozície, Careyho virtuózne narábanie so špeciálnymi perkusiami a vyčerpávajúcu demonštráciu schopností TOOL, nedeliteľného celku, v ktorom každý z individuálnych hráčov podriaďuje svoje muzikantské ego v prospech jednoty výsledku. Hoci medzi najvýraznejšie články patrí rytmická sekcia Carey/Chancellor, čerpajúca z odkazu čierneho kontinentu, Adam Jones napriek tradičnej absencii klasických stupnicových sól predvádza zložitú a snáď najkomplexnejšiu hru zo všetkých predchádzajúcich albumov. I Maynard (v jeho prípade možno pre zmenu už dlhší čas pozorovať ovplyvnenie vokálnymi postupmi Blízkeho východu) opäť preukazuje schopnosť prezentovať sa svojim hlasom ako jediným nástrojom svojho druhu. Samostatne stojacou časťou albumu je ďalšia z radu uletených zvláštností objavujúcich sa naprieč diskografiou TOOL - „Rosetta Stoned“, vrátane dlhšej predohry „Lost Keys“. Skladba, textom vzbudzujúca veľký záujem (príbuznosť s „Third Eye“ alebo „Flood“), ktorej obsahu bol na oficiálnych stránkach ešte pred vydaním „10,000 Days“ venovaný samostatný newsletter, však snáď ako jediná obsahuje niekoľko podľa môjho názoru hluchých miest, a v niektorých momentoch pôsobí zbytočne rozťahane, inokedy zase kapela nepochopiteľne stopne sľubne sa otvárajúci motív.

Napriek počiatočným rozporuplným pocitom z nového materiálu musím konštatovať, že album s každým vypočutím rástol a odkrýval jednu vrstvu po druhej, čo mne samému potvrdilo predpoklady o opäť náročnejšom diele a nútilo počúvať „10,000 Days“ stále znovu. Korene tejto neprístupnosti, silnejšej než kedykoľvek predtým, vidím v celkovej nálade albumu. Kým „Lateralus“, pri všetkej svojej ťažobe a uzavretosti do seba, bol v konečnom dôsledku oslobodzujúcim zážitkom s vyslovene pozitívnym odkazom, „10,000 Days“ je výpoveďou o nesmiernej frustrácii, hneve a nádeji ležiacej na dne neprekonateľného zármutku a čiastočne aj rafinovaným politicko-filozofickým posolstvom, kde však nie je nevinných, len spoluvinníkov a obžalovaných.

„10,000 Days“ opäť odráža vývoj TOOL a predstavuje jednoznačný krok vpred. Nezvyčajný, náročný, samostatne stojaci. Albumov tohto druhu nebolo, a zrejme ani nebude, za posledné roky mnoho.