Na istom zahraničnom hudobnom portáli sa objavil rebríček najväčších hudobných uleteností, o poradí ktorých rozhodovali čitatelia hlasovaním. Okrem iných podivuhodností (MESHUGGAH, FANTOMAS, THE DILLINGER ESCAPE PLAN, atď.), tam na prvom mieste s veľkým náskokom trónili ELECTROCUTION 250. Táto dovtedy pre mňa neznáma kapela, ma týmto umiestnením zaujala a rozhodol som sa, že si ju zoženiem a oprávnenosť tohto postu posúdim.

Kým som zháňal CD, porozhliadol som sa na webe po informáciách a zistil som, že kapelu netvorí len tak hocikto. Na bicie mláti Peter Wildoer (DARKANE, MAJESTIC, SILVER SERAPH, ARCH ENEMY, ARMAGEDDON (SWE), AGRETATOR, NON-HUMAN LEVEL, BEN, TIME REQUIEM), ktorý je zárukou perfekcionistickej bubeníckej prácičky. Ďalším šialencom je gitarový virtuóz Todd Duane (TOUCHED), ktorý nie je až tak vychytený, no okrem hosťovania na mnohých albumoch (plus vlastné sólovky a projekty), je známy aj tým, že vyučoval na známej americkej hudobníckej škole (The American Institute of Music) a dva roky pôsobil aj na jej európskej pobočke, vo Viedni. A práve na tejto škole vo Viedni natrafil na tretieho člena tejto formácie, jazzového klavesáka Lale Larsona, ktorý tu študoval hru na klávesy. No od týchto čias ubehlo dosť rokov, kým vytvorili dielo, ktoré sa chystám recenzovať.

Konečne sa mi CD podarilo zohnať, tak som mohol popočúvať a načisto som mu prepadol. Šialenstvo, totálne šialenstvo, presne také, aké mi pasuje. Za základ si muzikanti zobrali melódie, z rôznych kreslených filmov a seriálov pre deti (Tom & Jerry, Roadrunner, Mr. Potato, disneyovky...), do toho primixovali šialené gitarové riffy, krásne si mrmlajúcu basu, absolútne geniálne klávesy a priam dokonalé bicie. Áno, je to šialenosť, ale na akej vysokej muzikantskej úrovni zahratá... Hneď prvá skladba „Fletcher The Mouse“, ma dostala do kolien svojím striedaním melodických „cartoonovských“ pasáží s doslova „meshuggah“ gitarami a použitím motívu zo skladby „Smoke On The Water“, od DEEP PURLE, tesne pred koncom. Ekvilibristický gitarový výkon Todda Duanea si môžete vychutnať v tretej „Gee-Wiz“, ktorá je čisto gitarovým sólom. Aj ostatní dvaja muzikanti majú na albume svoje sóla, z ktorých najinvenčnejšie sa mi zdá bubenícke s názvom „Exploding Head“. Práve v tejto skladbe sa objavia aj akési zvuky, produkované ľudskými hlasivkami, inak je tento album čisto inštrumentálny. No ani tieto zvuky sa nedajú za spev považovať. „Looney Tune“ ja sólovou ukážkou Laleho umenia, táto skladba mi pripomenula svojou formou aj náladou hudobný doprovod k nemým filmom. Ďalšie skladby, ktoré by som vyzdvihol, sú tieto: svižná „Ridiculosous“, najdlhšia „Dr. Fluffels“ a záverečná „Mr. Scruffen McFluff“. Je veľmi obtiažne opísať tvorbu tejto formácie, pretože je takpovediac neuchopiteľná a nepopísateľná. Hypertechnická, pojašená, nechutne humorná a predsa seriózna inštrumentálna hudba, ktorá kombinuje prvky jazzu, fusion, elektroniky, rocku, metalu a progresu. Pri hudbe ELECTROCUTION 250 sa môžete baviť počúvaním humorných základov, alebo vyhľadávaním zamaskovaných odkazov v hudbe (ako spomínaný motív z „Smoke On The Water“ v „Fletcher the Mouse“), prípadne obdivovaním muzikantských výkonov.

V prípade tohto produktu je o čo stáť, tak určite neváhajte, ak máte radi nie práve ortodoxné hudobné záležitosti.