Tento rok sa nám GREEN CARNATION prihovárajú skrz verše s prívlastkom „akustické“. V dobe, keď vydanie akustického albumu nie je až takou senzáciou , ale môže sa stať príjemným osviežením tvorby. Posledné albumy Severanov sa vyznačovali striedaním melancholicko emotívnych skladieb so „skočnejšími“ rockovými kúskami, akustická poloha kapely je však primárne zameraná inam.

Inam, a to na paletu chladných farieb emócií. Jemný rozjazd šeptajúcou alejou tónov „Sweet Leaf“ ukazuje, že prívlastok „akustický“ani zďaleka nemusí znamenať album, kde prím hrajú akustické gitary. Toto je len jedna zložka z mnohých, výrazná je basovo rytmická sekcia a taktiež výrazné použitie sláčikových nástrojov s klávesovým podfarbením. Častokrát najvýraznejším prvkom „veršov“ je vokálny prejav Kjetila Nordhusa. Množstvo momentov je postavených práve na ňom - výrazným príkladom je „The Burden Is Mine“. GREEN CARNATION sa tak nesnažia útočiť zbraňami inštrumentálnej komplikovanosti, kompozične je novinka postavená na vcelku jednoduchých melodických linkách. No to, čo ich robí zaujímavými, je istá dávka rafinovanosti a schopnosť zaujať aj inak, než naivnou skladbou tónov. Stáva sa síce, že táto snaha prepadne cez hranu, vždy sa však nájde motív ťahajúci skladby nahor - vokál, príjemné sólo, alebo len atmosféra sama o sebe. Ako som už spomenul „The Acoustic Verses“ patrí k tým albumom, kde je hudba prísne podriadená emóciám. Niekomu to môže a niekomu nemusí vyhovovať. Album je odetý do chladného až mrazivého šatu, ale celkom sa tiahne jemná linka hrejivého svetla, nenápadná - strácajúca a objavujúca sa. Najvýraznejšie v skladbách „Sweet Leaf“, „Alone“. Ťažiskovým bodom je 15-minútová „9-29-045“, integrujúca v sebe všetky inštrumentálne a pocitove prímesi. Jemné predely, naliehavé refrény, dramatické spády striedané zdanlivým pokojom a zvláštny dej s nábojom nádeje i tragédie ju, rovnako ako celú dosku, charakterizuju len veľmi povrchne. Reminiscencie v náladach by sme našli niekde v oblasti pôsobenia ANATHEMY, prípadne akustických OPETH.

Sekundy posluchu ubiehajú veľmi plynule, nenásilne a nevtieravo, až na hlavne negatívum v podobe násilných refrénov v „High Tide Waves“, čo formuje moju jedinú vážnejšiu výhradu. Samozrejme ďalšie by som mohol smerovať k spomínanej jednoduchosti, prípadne prvoplánovosti, ale nebudem, pretože na túto nahrávku sa týmto spôsobom neviem pozerať. Ak očakávate príjemnú dávku pokojnej až depresívne pôsobiacej hudby postavenej prevažne na akustických nástrojoch, v akustických veršoch nájdete dostatočné uspokojenie. Pokiaľ však počúvate hudbu viac ušami než srdcom, môže vám to privodiť trpké sklamanie. Ja sklamaný rozhodne nie som.