„Radosť z nebytia/Je to, čo mi treba/Som iba počasím/Pre samého seba“ (I Break)

Je október, jasná, žltohnedá jeseň. Teplo ustúpilo prízemným mrazom, rekapitulácia ďalšieho roku sa blíži. Pozametať si pred vlastným prahom a povyhadzovať staré črepy z útrob vlastnej mysle sa zdá byť nevyhnutné, krátiace sa dni a čoraz dlhšie večery do vnútra smerované myšlienky len povzbudzujú. Neviem, aké počasie bolo v Švédsku v na sklonku leta roku 1997, vo (v svetle kontextu) ironicky nazvaných Sunlight Studios si však Jonas Renkse vylieval vlastné bolesti tak intenzívne, že sa myšlienky na jesennú atmosféru natískajú samé.

„Nikdy už nevyjdem/Z tohto domu mŕtvych/Akosi mi je jedno, že odídem/A ak si myslíš, že si ma zahliadla/Musím ti dokázať/Že si na omyle“ (Deadhouse)

KATATONIA predznamenala odklon od drevného doom/black metalu dvojicou EP „Saw You Drown“ a „Sounds Of Decay“, ktoré bezprostredne predchádzali vydaniu „Discouraged Ones“. Tento album je s ohľadom na doterajšiu diskografiu severských melancholikov unikátnym priesečníkom (čo do výrazových prostriedkov) ortodoxného metalu a novšej, rockovej etapy ich histórie. A ak sa vám zdá, že aktuálna tvorba KATATONIE sa trochu motá v bludnom kruhu očakávaní, je najlepší čas vrátiť sa k „Discouraged Ones“.

„Kým to mám byť/V mojom živote/V tvojom živote/V našom živote/V tomto živote“ (Stalemate)

Nezmenilo sa len logo. Renkse síce ešte stále sedí na bubeníckej stoličke, ale už pochopil, že riešiť tému vzťahov je primeranejšie za použitia civilného vokálneho prejavu. Všadeprítomný parfém beznádeje a smrti je vykreslený kontrastom medzi primitívnou, ubíjajúcou rytmikou a jemnými, tichými gitarovými či klávesovými linkami, korunovanými Jonasovým čistým spevom. Už refrén úvodnej „I Break“ dokonale definuje náladu celej nahrávky, náladu, ktorá nepustí celú vyše trištvrtehodinu. Stručné, jednoduché a útržkovité, ale úplne konkrétne texty predstavujú v spojení s čistou výslovnosťou projektil pištole ráže 9mm – namierenej na vlastné čelo. „Discouraged Ones“ je monotónna doska, monotónnosť však nie je omylom či dôsledkom tvorivej bezradnosti, ale skôr vyústením bezradnosti nosnej témy albumu, ktorá neponúka východiská iné, ako jej katalytické pretavenie do hudby. Depresia z čerstvo rozpadnutého či rozpadávajúceho sa, ale stále prisilného vzťahu, dilema a rezignácia sa zdajú byť autentické, a práve autenticita je to, čo KATATONIU odlišuje od spolkov, ktoré z hnilobnej vône sebazmaru vylovili len dostatočne atraktívny komerčný artikel. Paralely treba hľadať u ANATHEMY na „Eternity“ či u „anjela a temnej rieky“ MY DYING BRIDE. Teda na dielach, kde vnútorné pnutie ich tvorcov obrátilo kormidlo smerom od metalovej úpornosti smerom k vlastnému, aj keď stále naivne nevybrúsenému a rozostrenému obzoru.

„Bežím v ústrety zabudnutiu/Mimo mojej hlavy nič len tma/Podľa teba som koncom všetkému/Smerujem kamkoľvek, za lepším, než mám...“ (Distrust)

Napriek tomu, že nasledujúca tvorba KATATONIE sa po formálnej stránke ubrala smerom k dokonalosti, kombinácia dusivej jednoduchosti a naliehavého pocitu „blízkosti“ interpreta je doménou „Discouraged Ones“, kde (klišé zbavená) doomová podstata minulosti kapely stále presakovala z každej noty. Nikdy predtým (kvôli nevyzretosti) ani potom (vďaka opakovaniu rovnakého mustru) už KATATONIA neznela tak sugestívne. Ako ranná októbrová hmla, vlezlá a studená. Aj keď predchádza slnečnému jesennému dňu.