Po tom, ako sa z ANATHEMY stala modla vkusom otvorenejších „metalistov“, každá zmienka s ňou súvisiaca vyvolala slušný rozruch. Keď sa Duncan Patterson s bratmi Cavanaghovcami rozlúčil a vzápätí ohlásil vznik projektu ANTIMATTER, netrpezlivo sa čakalo, pod čo sa táto výrazná autorská osobnosť (odkaz na „Eternity“ prepašoval Duncan aj na toto CD) podpíše. A tak debut „antihmoty“ tak trochu zákonite sklamal; a naopak, ako klesli očakávania, tak sa vydaril jeho nasledovník „Lights Out“.

Tretia radová doska je priesečníkom „Lights Out“ a akustickej dosky „Live @ K13“. Minimalistická hudobná zložka postavená na akustickej gitare je doprovodom pre výborný hlas Micka Mossa i fádnejší prejav hosťujúcej Amélie Festa. Nanešťasie na „Planetary Confinement“ sa nepodarilo úplne zopakovať éterickosť „Lights Out“ ani autentickú klubovú atmosféru spomínaného živáku. Celý problém aktuálnej nahrávky vidím v jej „riedkosti“ - taká „Line Of Fire“ mi pripadá skôr ako nedotiahnutá demoverzia, ako kostra niečoho, čo by mohlo byť vydarenou skladbou. Ľahký opar elektroniky a hosťujúcich nástrojov sa vznáša nad jednoduchými základmi kompozícií, prázdne diery však nedokáže úplne zaceliť. „Planetary Confinement“ obsahuje silné momenty (začiatok „Epitaph“, cover od „Mr. White“ od TROUBLE, či vrchol albumu, ľahko joyceovsky pomenovaná „A Portrait Of The Young Man As An Artist“), mám však pocit, že ide len o letmo načrtnuté skice. Či si ich na ich vlastné doplnenie a dokreslenie poslucháč dokáže nájsť dostatok predstavivosti a hlavne času, už ostáva na ňom.

ANTIMATTER, ale i sólová tvorba Dannyho Cavanagha sa pohybujú v akomsi uzavretom kruhu len málo prístupnom osobám spoza jeho hraníc. Komunikácia pomocou strohých, ale obsažných internetových stránok (na www.antimatter.tk si môžete stiahnuť súbor nevydaných skladieb „Unreleased 1998-2003“ i aktuálnejšie video EP), akási priznaná amatérskosť či neambicióznosť ako i skrytý obdiv k svojim obľúbencom podaný skrz početné coververzie patria jeho k pravidlám. Ani neviem, či sa ANTIMATTER vôbec pokúšali z tohto kruhu spiklencov dostať – zrejme nie, ba naopak. „Planetary Confinement“ je milou kolekciou skladieb, ktoré mohli v onom symbolickom šuflíku ešte trochu počkať, dozrieť či vykvasiť. Ale možno je to dobre aj takto; ANTIMATTER nie je rebríkom k sláve a iným svetským pôžitkom – je len akýmsi viac či menej vydareným denníčkom, ktorým Moss a Patterson komunikujú s úzkym okruhom spriaznených duší. Spôsob tvorby – celá doska je rozdelená na skladby, vzniknuté oddelene na írskych a anglických sessions, tých prvých v réžii Duncana Pattersona a jeho hostí, tých druhých pod taktovkou Micka Mossa – tomu len nasvedčuje.

A na záver: Duncan Patterson prednedávnom opustil aj ANTIMATTER, aby sa venoval skupine s názvom ION. Skutočne neviem, či sa mám tešiť.