Surfujú po najvyšších vlnách boomu metalovej hudby, patria medzi jej najväčšie hviezdy, nehrajú oveľa odlišnejšiu hudbu než väčšina headlinerov rovnakej scény, dobyli Japonsko, v ich čele stojí žena, ktorá si namiesto nočnej pleťovej masky do svojho nemeckého hrdla každý večer vlieva za hrnček žlče a svojou unikátnosťou kapele prilákala nejedného fanúšika. ARCH ENEMY si užívajú svojho vydobytého štatútu a vo svojej druhej etape fungovania (teda po príchode speváčky Angely Gossow) vydávajú už tretí radový album. „Wages Of Sin“ bol nekompromisný, pri „Anthems Of Rebellion“ objavili dokonalý recept na zaručené a úderné metalové hitovky. Zostali však svojskí, prečo im to teda zazlievať, navyše ak sa v ich radoch spúšťa z obojka jeden z najlepších riffmajstrov, akých kedy nosila táto zem, Michael Amott.

Ak si porovnáte zvuk s predošlým albumom, novinka je o poznanie hrdelnejšia a tvrdšia. Základné znaky typického štýlu ARCH ENEMY (resp. Michaela Amotta) sa uchovali, stále počuť typicky švédske riffy s čímsi carcassovsky arogantným, striedajúce lomeno miešajúce sa s miestami až pateticky melodickými heavy metalovými vyhrávkami. Oproti posledným dvom albumom príliš malý posun dopredu, poviete si. Napriek tomu však novinka disponuje magnetizmom, je to čosi ako doťahovanie po malých kúskoch k dokonalosti. Roztrúsené po celom albume nachádzate zrnká originality, ktoré dodávajú celému tomuto kolosu dávku odzbrojujúcej atraktivity. Začne to až pri výstavnom kuse albumu, štvrtej „My Apocalypse“ a dokonalom, takmer rockovom riffe v slohe, po ktorom kapela prinesie ešte nejedno prekvapenie. „Carry The Cross“ pokračuje heavy metalovo, formálnu podobnosť s čítankou metalovej histórie predčí punc pôvodného feelingu ARCH ENEMY, pozvárané v jeden celok to znie výnimočne. Nahrávka miestami nezaprie komerčnejšiu produkciu, typickú nánosmi vaty, občas začujete už použité (zrejme aj osvedčené) postupy a pútače z predošlých albumov, ani tie však príliš neznižujú celkový nadpriemerný dojem z „Doomsday Machine“.

Začiatkom tohto roku sa dostalo Christopherovi Amottovi, Michaelovmu mladšiemu bratovi, pocty vlastného „signature modelu“ od japonského výrobcu gitár. Po dokončení albumu však kapela oznámila, že si Chris dáva v jej radoch dočasnú pauzu, aby sa mohol plne sústrediť na svoje štúdium doma vo Švédsku.

ARCH ENEMY zrejme nespravia revolúciu v metalovej hudbe, a pravdepodobne ani nebudú mať dôvod pokúšať sa o to. Dôkladne však preorávajú brázdy svojej vlastnej tvorby, hľadajú v nej nové možnosti a prinášajú svieže nápady. Posúvajú ďalej svoj zvuk a je takmer isté, že „Doomsday Machine“ zopakuje úspechy svojich predchodcov u širokej fanúšikovskej základne. Čo je však dôležitejšie, spĺňa všetky predpoklady aj na pozitívnejšie recenzie u prísnej hudobnej kritiky.