Dlhé čakacie doby na nový album odjakživa patria k NINE INCH NAILS, ale šesťročné čakanie na nasledovníka výborného a náročného dvojalbumu „The Fragile“ predstavuje rekord. K Trentovmu tradičnému vyťaženiu bočnými aktivitami (okrem iného nedávno oficiálne zrušený plánovaný projekt s Maynardom z TOOL) sa nabalili aj osobné problémy týkajúce sa riešenia závislosti. Dlhé rozostupy medzi regulárnymi doskami však môžu byť dvojsečnou zbraňou, keď pridlho čakajúci fanúšik môže pri prvotnom nadšení z príliš očakávaného albumu prehliadnuť drobné objektívne nedostatky, ktoré môžu vyplávať na povrch až časom, ako aj to, že nadšenie môže rovnako rýchlo opadnúť. Reakcie na aktuálnu štúdiovku NINE INCH NAILS to dokonale reflektujú.

Reznor bol doposiaľ na každom radovom albume priekopníkom svojho štýlu, ktorého úspech bol postavený na bezchybnej produkcii, neraz prekvapivom nápade a osobných textoch zachytávajúcich depresie, frustrácie, fóbie a pocity, v ktorých sa sám autor zmietal. „With Teeth“ síce prináša oproti uvoľnenej a miestami uspávajúco ambientnej nálade „The Fragile“ niekoľko podstatných zmien, po prvý krát sa nekoná výraznejšie šokujúce prekvapenie a novátorstvo predchodcov. Reznor stavia predovšetkým na kratšej stopáži, priamočiarosti a po rokoch výraznejších gitarách, ťahajúcich materiál „With Teeth“ hlbšie do rockových vôd. Napriek tomu, že úspešne kombinuje osvedčené a účinné ťahy z minulých dosiek, akými sú výborne začlenený klavír, výrazná rytmika, nie príliš zložité ale účinné gitary, hlučné efekty a Trentov charizmatický vokál, je výsledok prekvapivo celistvý.

Kým úvodná „All The Love In The World“ je nadýchaná príjemne unavenou náladou „The Fragile“, prvá polovica albumu je návrat k energickejším skladbám. Už „You Know What You Are?“ razantnou kanonádou bicích a hlavne vypúšťaným záverom s klavírnou dohrávkou pripomenie „The Perfect Drug“. Rozmarný klavír zaznie aj v ďalšej direktnej záležitosti „The Collector“, ktorú strieda prvý singel „The Hand That Feeds“ s trochu garbageovskými postupmi. Tieto tri skladby sú ostrejšími gitarami porovnateľné s materiálom z čias „Broken“ a revolučného „The Downward Spiral“. Uvoľnenie prichádza až s ťažkopádnym rytmom titulnej skladby, ktorá je opäť návratom skôr k „The Fragile“ a prvou vecou s baladickým nádychom – „Everyday Is Exactly The Same“. Druhým singlom bude chytľavá „Only“ postavená na výraznej basgitarovej linke, strojových bicích a klip bude režírovať istý pán Fincher. V explózii „Getting Smaller“ sa prvý krát výraznejšími úletmi prezradí Dave Grohl, ktorého hra zdobí celý album a ktorý tu nedostal toľko miesta na blbnutie, ako na predposlednom albume QUEENS OF THE STONE AGE. Koncertná zostava okrem iných zahŕňa aj bývalého basáka MARILYN MANSON, dnes pracujúceho aj u A PERFECT CIRCLE – Jeordieho Whitea. Basgitara ťahá aj nasledujúcu „Sunspots“, čisté osemdesiatky zabalené v modernom háve. Záver album obstarávajú kľudnejšie kúsky „Beside You In Time“ a prekrásna zasnívanosť „Right Where It Belongs“ s trochu filozofickým textom a hravou klavírnou linkou.

Napriek niekoľkým „ale“ „With Teeth“ spĺňa nároky a očakávania. Navyše vychádza v ústrety pamätníkom jednoduchej elektroniky „Pretty Hate Machine“, obdivovateľom drsných industriálnych polôh z „Broken“ a „The Downward Spiral“ i snílkom namotaným na „The Fragile“. „With Teeth“ sa celkom určite nestane tak dôležitým počinom, ako jedna zo základných rockových dosiek minulej dekády „The Downward Spiral“, určite však ide o kus dobrej a poctivej muziky, čo ani náhodou nie je málo.