Tak, ako som si pred čosi vyše rokom niesol domov „Winds Devouring Men“, album, na ktorý sa čakalo päť rokov, tak dychtivo som o rok na to rozbaľoval digipak skrývajúci druhý z piatich diskov „veterného cyklu“ z pera ELEND. (Zámerne) podobná grafika, takmer identický booklet a potlač CD naznačovali, že rakúsko-francúzske trio skladateľov to s prísnym sledovaním vytýčenej línie myslí vážne.

No a tak teraz, po snáď pätnástich vypočutiach, o pár týždňov neskôr, sa snažím dať dokopy aspoň zopár slov o „Sunwar The Dead“. Jedna vec je istá: až cez túto nahrávku som bol schopný zaradiť predošlú dosku do akéhosi kontextu; a trochu sa bojím akýchkoľvek verdiktov, ktoré môže postaviť na hlavu už o rok ďalší disk zo série.

Napriek tomu zopár objektívnych faktov: po až prekvapivo uvoľnenejšom, „deadcandanceovskom“ predchodcovi obsahuje „Sunwar The Dead“ omnoho viac znekľudňujúcejších pasáží, omnoho viac skľúčenosti či neistoty. Aj keď ELEND proklamovali smerovanie ku „čistej“ modernej klasike, stále máme dočinenia s tradične, na skladby delenou nahrávkou. Obrovským skokom vpred však je použitie kompletného orchestra. Syntezátory na predošlých doskách síce pôsobili vierohodne, avšak živosť a monumentálnosť skutočného orchestra je citeľná a zreteľne posúva výsledok smerom kupredu.

We were so proud in your pale masquerade
And we were lured by your glimmering shade.
We burn like lions with Ares in their eyes
But it is only in songs I envy the winds.
O let them scatter my heart among the ruins.

Rovnako ako na „Vetroch, bažiacich po ľuďoch“ je „Slnko-vojna“ soundtrackom ku poéme jedného z mozgov ELEND, Iskandara Hasnawi. K básni, ktorá priznáva inšpiráciu antickou poéziou aj Rimbaudom, k (podľa môjho názoru) osobnej spovedi jej autora, k alegorickému pohľadu na putovanie a hľadanie, nachádzanie, ale i osamelosť a beznádej. Hlavná spevová linka v podaní samotného Hasnawiho (našťastie už) menej evokuje mužské vokálne party DEAD CAN DANCE, aj tak je však dominantná, a tam, kde dostáva priestor ustupuje orchester i ženský zbor – a vice versa. Na „Sunwar The Dead“ dostávajú ešte viac šancí ruchy a industriálne pasáže (obzvlášť „The Hemlock Sea“ je lahôdkovou ukážkou) a tempo dosahuje zbesilejšie obrátky ako na kľudnejšom prvom dieli cyklu. Voľnejšie úseky naopak „Winds Devouring Men“ evokujú – a zachovávajú tak čitateľnú kontinuitu – a zároveň pripomenú klasické pasáže na „The Umbersun“, s dominantnými husľami, sláčikovým podmazom a ženským zborom na čele so svojsky krásnou sólistkou Esteri Rémond.

Po takmer hodine klasiky, industriálu, scénickej hudby, new-age, gréčtiny, francúzštiny, angličtiny, ženských i mužských vokálov, furiosa i piana je koniec. A ja si, rovnako ako na začiatku, nie som istý hodnotením tohoto (bezosporu) umeleckého diela. Moje vedomosti z klasickej hudby nesiahajú tak ďaleko, aby som si mohol dovoliť vysloviť jasný ortieľ. Takisto vedomie, že rok, čo rok bude prichádzať ďalší diel do tejto skladačky, poodkrývajúci zmysel kúskov predošlých, mi berie vietor (sic!) z plachiet.

Aj tak si dovolím tvrdiť, že berúc do úvahy konkurenciu vzídenú z polí metalu, je „Sunwar The Dead“ výbornou doskou. Napriek istej „rozbitosti“ a snahe o možno až prílišnú pestrosť a rozmanitosť bez porušenia obvyklej, „piesňovej“ štruktúry, sa táto nahrávka dostáva s každým ďalším posluchom viac a viac pod kožu. Mám pocit, že po trochu rozpačitom „Winds Devouring Men“ sú ELEND naspäť v plnej sile. A to, podľa slov samotných umelcov, skutočný klimax ešte len príde...