Je trochu paradoxom, že po uznanie svojich kvalít si české či slovenské kapely musia odcestovať do zahraničia. UŽ JSME DOMA sú v mojich očiach jednou z najoriginálnejších formácií, ktoré tuzemská scéna v porevolučných dobách zrodila – napriek tomu ani po takmer dvadsiatich rokoch existencie a šiestich (v najhoršom prípade „len“) nadpriemerných albumoch sú stále viac neznámou, ako hviezdnou kapelou.

Doska „Rybí tuk“ prišla viac ako štyri roky po jej predchodcovi. Líder Miroslav Wanek sa musel rozlúčiť s Jindrom Dolanským, ktorého saxofón bol neodeliteľnou súčasťou zvuku UJD od samotných začiatkov. Otázka, ako sa vysporiadať s takto výraznou zmenou zostavy našťastie nezostala nevyriešená – „Rybí tuk“ je typické UJD, ale napriek tomu je jasne počuť posun a vývoj.

Už predošlá nahrávka „Uši“ priniesla vďala mnohým hosťom hustejší zvuk – aktuálny album ide v tomto smere ešte ďalej, našťastie dramaturgicky je rôznorodosť využitých nástrojov držaná pod kontrolou. Na rozdiel od živelných živých vystúpení, kde sa s absenciou saxofónu UJD vyrovnávajú zvýšenou tvrdosťou, dostala v štúdiu prednosť komplikovaná aranžérska a skladateľská práca.

Snažiť sa popísať samotnú hudbu je neľahká úloha. Osobne mi vcelku vyhovuje označenie UŽ JSME DOMA za „jazz-punk“ – aj keď viac ako o zlepeninu dvoch žánrov ide o osobitý štýl, berúci si z jazzu snáď inštrumentálne schopnosti a postupy a z punku drive, chytľavosť a energiu. Wanek sa hlasovo pohybuje v priestore od (takmer) deklamácie až po exaltovaný výškový spev, významnú rolu hrajú netypicky klávesy. Šľapavý, rytmicky komplikovaný spodok (s výraznou basou) a umné využitie zborov a dychových nástrojov sú ďalšími devízami kapely. Najvýraznejšou značkou UŽ JSME DOMA je však samotný Miroslav Wanek, výhradný skladateľ a gitarista, ale predovšetkým autor básnických textov, ktoré vo svojej zdanlivej nezrozumiteľnosti a zvukomalebnosti obsahujú silné, znekľudňujúce motívy, zvýraznené hudbou a od nej neodeliteľné.

Treba povedať, že „Rybí tuk“ nie je najlepším albumom UJD. Oproti svojmu predchodcovi je však ťažší na dokonalé napočúvanie, takže prvotný dojem ľahkého sklamania s postupom času vyprchal. Slabšie miesta sa nevypichujú ľahko – ide skôr o jednotlivé úseky, ako o celé skladby („Pocity plotu“ či začiatok „Laviny“ postavený hlavne na rytme nie je úplne podľa môjho gusta). Na opačnom konci sú naopak skladby ako „Tříska“, „Mlha“ či „Chvíle“, evokujúce pre mňa neprekonateľný album „Pohádky ze zapotřebí“. „Tíha“ so skvelým zborom, „kalkulačkovou“ pasážou a husľami Martina Zbrožka je výbornou ukážkou súčasnej tváre UJD; každá z jedenástich skladieb je však niečím zaujímavá a (chvalabohu) vzdialená šablónovitosti a vykrádaniu samého seba, ktorému sa neraz nevyhnú práve originálne spolky. Samozrejmosťou je kvalitný, vyvážený (aj keď nie bezchybný) zvuk z renomovaného Sona, mix a mastering prebehol v kalifornskom Oaklande.

UŽ JSME DOMA si zasluhujú viac pozornosti než oných pätnásť minút slávy, ktoré im priniesol dnes už kultový film „Knoflikáři“. Minimálne všetkým milovníkom hudby, ktorá je technicky na úrovni, ale nechýba v nej nesmierne silný „ľudský“ prvok, by sa UJD mohli a mali páčiť. Škoda je hlavne ustavičných personálnych zmien, ktoré nad budúcnosť UŽ JSME DOMA kladú otáznik. Špičkových, aj za hranicami domovskej krajiny rešpektovaných kapiel totiž stále nie je priveľa...

Mlha jak ústa/Široce narůstá/Nevidět nic – ale nepřestat/Nic – ale nepřestat/Nepřestat
Jedinou větou/Na sebe dosáhnout/Do mlhy vstoupit a neminout/Vstoupit a neminout/Neminout...

P.S.: Na záver a tak trochu mimo recenzie treba spomenúť obal, tradične namaľovaný výraznou postavou českej výtvarnej scény Martinom Velíškom. Aj keď sa zdá, že Velíšek sa od UJD čoraz viac vzdaľuje (už nie je uvádzaný ako člen kapely) a jeho obaly už neprekypujú takým zmyslom pre detaily, stále ide o príjemný dielik prispievajúci k plynulej naviazanosti aktuálnej dosky na predchádzajúce albumy.