Moin! Dnes ráno som vchádzal do presscentra s nádejou na ďalší slnečný deň bez dažďa. V momente, keď píšem tieto riadky, už zase bubnuje prudký lejak na pevnú stanovú konštrukciu. Aj by som povedal, že ma z toho ide šľak trafiť, ale už som si asi zvykol. Karty sú rozdané, konečne zažívam Wacken Open Air v plnej sile – náročnosti a otravnosti. Možno by sme aj premýšľali o strategickom ústupe do vojenskej pevnosti Josefov v očakávaní ďalších festivalových bitiek už v priebehu dnešného dňa, ale na zajtra hlásia lepšie počasie ako dnes a v zostave je GOJIRA, KING DIAMOND, SOEN, DOOL, SEVEN SPIRES, HELMET... no uznajte, to by bola škoda, metalové srdce by krvácalo.

Včerajšok bol opäť predovšetkým o súťaži Wacken Metal Battle, v ktorej sa po dlhých pätnástich rokoch predstavila česká kapela. REFORE ako víťazi národného kola rozhodne neurobili hanbu. Aj napriek náročným blatistým podmienkam pred pódiom hrali do približne dvojtisícového publika. Vialo v ňom snáď až sedem českých zástav; neviem veru, či niektorá kapela mala viac. Viem, je to blbosť a nezáleží na tom, ale Wacken Metal Battle sú také majstrovstvá sveta v metale – nech to vyznie hocijako hlúpo – a zástavy jednotlivých súťažiacich majú svoje opodstatnenie. Je pekné, že českí metaloví fanúšikovia to poňali ako hokejový alebo futbalový sviatok. Aj výkriky „Wacken, pyčo!“ zneli milo a radostne. Dvadsaťminútový set preletel neskutočne rýchlo, chlapcom to šliapalo a rezalo jedna radosť, ich nerozvážny mladícky thrash mal veľký pôvab a strhujúcu energiu. Snáď bola príťažlivá aj pre porotcov a Moraváci uchmatnú nejaké body v konečnom hodnotení.

Keďže nemôžem hlasovať za REFORE, moje body okrem včera vychvaľovaných Guatemalcov THEOPHOBOS, islandských GADDAVÍR a Švajčiarov EXPELLOW dostali aj nemeckí GUN CALLED BRITNEY, ktorí síce boli totálni vyznávači kultu MÖTLEY CRÜE, ale aspoň mali pesničky a Dáni DANEFAE. Tých som mal dokonca na prvom mieste, úplne ma dostala tá kombinácia inštrumentálnej zložky po vzore PLINI či ANIMALS AS LEADERS a spevu dvoch krehkých myrkurovských hlasov. To sa mi veru už dávno nestalo, aby som pátral na Spotify a tešil sa, ako si pustím celé albumy kapiel, ktoré súťažia v rámci Wacken Metal Battle. THEOPHOBOS a DANEFAE, moje objavy z Wackenu 2025.

Ak by v konečnom hodnotení medzi víťaznou päťkou bolo aspoň pár týchto skvelých vecí, a samozrejme REFORE, bol by som veľmi spokojný. Obávam sa však, že kolegovia z medzinárodnej poroty opäť raz siahnu po nejakej metalovej  exotike typu India alebo Čína. Nuž, nechajme sa prekvapiť, dnes od 15:00 sa začína slávnostné vyhodnotenie.

Program na veľkých pódiách sa pre mňa začal s GRAVE DIGGER. Stále mám pre nich slabosť, potešili ma skromným prístupom – tentokrát žiadne skupinové bubenícke estrády a spevácke výpomoci do refrénov. Iba poctivá heavymetalová kapela oslavujúca 45. výročie existencie. Pesničku „The Curse Of Jacques“ mám veľmi rád, rovnako ako celý album „Knights Of The Cross“, ale jej zaradenie do takéhoto výročného setlistu ma prekvapilo – jej decentný refrén naživo vôbec nefungoval. Najväčšie pecky samozrejme zazneli na záver – očakávaná „Rebellion (The Clans Are Marching)“ a pred ňou „Excalibur“ – v oboch sa ako hosť ukázal stratený syn Uwe Lulis, ktorý bol z kapely odídený snáď pred štvrťstoročím. Sympatický koncert.

Michael Schenker je v dramaturgii festivalu asi najväčším tohtoročným zástupcom obligátnej škatuľky „veľké nemecké meno“ – gitarový hrdina našich gitarových hrdinov. Maestro, ktorého hra ovplyvnila všetkých od IRON MAIDEN až po pánov z veľkej thrashovej štvorky. S hrôzou som si uvedomil, že Michael Schenker oslávil v januári 70 rokov. Celý čas ho vnímam ako mladšieho brata Rudolfa Schenkera zo SCORPIONS (ktorý už ťahá na 80), ale celý čas v mojom prípade znamená tridsať rokov. Hrôza, všetci starneme, všetci zomrieme a metalové festivaly nám slúžia iba ako krátke zdanie večnej mladosti. No ale späť k pánovi Schenkerovi a jeho MSG a pesničkami z čias UFO – bola to veľká jazda, do ktorej sa na chvíľu pridal aj Slash, aby ešte viac zvýraznil výnimočnosť celej udalosti.

GUNS N´ROSES neprekvapili. Axl Rose vyzerá najlepšie ako vo svojom veku môže, ale fyzička je jedna vec a hlasové dispozície vec druhá. Existuje viacero možností, ako zakryť či kamuflovať slabší spevácky výkon, legendárna kapela nevyužila žiadnu. Mal som dokonca pocit, že zvukári idú naproti celému tomu hlasovému prúseru – Axlov vokál bol ďaleko nad všetkými nástrojmi a tá paródia na jeho slávne sirénové ataky z 80. a 90. rokov tak bola odkrytá v plnej nahote. Ako toto niekto vydržal tri a pol hodiny? Radšej som utiekol za extrémnym metalom.

Na menších pódiách a pre pár stoviek ľudí hrali KRISIUN a BENEDICTION. Brazílski bratia mali predviesť špeciálny 90´s set, ale do hodinového programu sa im zmestila aj hitovka „Blood Of Lions“, takže dramaturgický zámer zrejme nebrali až tak vážne. Hralo im to však fantasticky. Presná, nemilosrdná deathmetalová smršť. Tešil som sa, že niečo podobné predvedú aj britské legendy. Žiaľ, nestalo sa tak. Ich nový album „Ravage Of Empires“ mám veľmi rád, možno najradšej zo všetkých tohtoročných deathmetalových nahrávok, ale naživo sa z tej presnej, natlakovanej mašiny stal hnilý, rozglejený stroj, ktorému nefungujú základné súčiastky. V tomto prípade najmä rytmika. Bicman Giovanni Durst pôsobil pred BENEDICTION v dvoch neznámych kapelách a nechcem nijako spochybňovať jeho kvality, možno len nemal svoj deň, ale strašne mu to celé plávalo – kapela nedržala pokope, miestami to znelo ako skúška starých punkáčov. Nezachránil to ani legendárny Dave Ingram so svojím značkovým hlasom. Čakal som zážitok aspoň približný k nedostižným BOLT THROWER, takto som len smutný kráčal festivalovou nocou v blate do stanu. Nevadí, aj v piatok je Wacken a v programe veľa silných mien.