Od vydania výborne prijatého „Existence is Futile“ ubehli v rýchlom tempe štyri roky a máme tu ďalší hudobný exkrement kapely, ktorá má pre obyvateľov stredoeurópskeho priestoru domáci charakter. Štrnásty radový album stavia autorov aj recenzenta pred neľahkú úlohu konfrontácie s minulosťou a samo citovaním. K tomu usadená zostava a populárne akceptovaný štýl, v ktorom nie je veľa priestoru pre divoké experimentovanie definuje aj možnosti novinky, ktoré by mohli veľmi ľahko prerásť v sklamanie. K recenzii ma inšpiroval aj nedávny koncert, ťažisko ktorého bolo postavené na novinkových skladbách, pričom patrili k tomu lepšiemu v rámci pestro namixovaného setlistu. To napomohlo aj s toľko potrebným emocionálnym prepojením s nahrávkou, ktoré mi sprvu, podobne ako váženému kolegovi Shnoffovi v shoutoch, chýbalo respektíve stále chýba.

Pre zhodnotenie „The Screaming Of The Valkyries“ je okrem emócií potrebné racionálne sa pohrabať v zaprášených archívoch starších nahrávok, prečítať si staré zvitky textov a skúsiť získané dojmy porovnať s prestaveným dielom. Stabilné tvorivé a musím povedať, že aj funkčné jadro kapely posledných rokov určite produkuje kvalitu, ktorú po malých krokoch v temnom priestore gotických fantázií posúva ďalej. Ak si vypočujeme v rade zopár nahrávok poslednej dekády, tak tento pohyb je jasné postrehnuteľný, pričom neinak tomu je aj v prípade novinky.

Zvukovo a produkčne to asi nikdy nebolo lepšie, a aj oproti „Existence Is Futile“ má novinka vybrúsenejší, plnší, vyváženejší a celkovo mocnejší zvuk, ktorý sa stáva okamžite jednou z jej silných stránok. Ďalším aspektom, ktorý je zrejmý hneď pri pohľade na tracklist, že tento krát došlo aj k filtru počtu skladieb a deviatku považujem za správne číslo extrahujúce hudobne najsilnejšie kúsky vo veľmi rozumnej stopáži.

Úvodné momenty pritom majú schopnosť aj hudobného prekvapenia. „To Live Deliciously“ v pochodovom rytme s deathmetalovým výtlakom a celkovo veľmi pestrou až strojovou rytmikou, nie je úplne typickým kúskom aký by sme čakali od CRADLE OF FILTH. V hlbšom pohľade je to veľmi veľmi šikovne poskladaná vec, zjavne zameraná na kompozíciu, tak aby jednotlivé motívy harmonizovali s textom, náladou a boli plynulé prepojené. Za mňa to skladateľsky nemá chybu.

Toto je pozitívny symptóm celého albumu, úvod „Demagoguery“ je vedený luxusnou kombináciou riffov a rytmickej sekcie, pričom na prvý posluch môže vyznieť ako typizovaná záležitosť z uniformného radu. Jej štruktúrá znie premyslenejšie ako kedykoľvek predtým a odkazuje skôr na starú epicko romantickú éru. Podobne by sme sa mohli pozrieť na úvod „Malignant Perfection“, ktorý prezentuje veľmi tradičný poznávací kompozičný postup kapely s odkazom niekde k „Midian“, v detailoch a vyznení je dotiahnuté o krôčik ďalej s atypickým sólom, ktoré harmonizuje s Daniho refrénom.

Technológie určite pomohli aj tomu, aby hlavný pilier zostavy Dani znel kvalitatívne rovnako a predsa inak ako pred tridsiatimi rokmi, pričom vo väčšej miere experimentuje s melodizovanými vokálmi hlavne v refrénoch, ktoré sú podložené zborovým spevom. Práve „Malignant Perfection“ budiž toho najlepším dôkazom. V klepačkách a rytmike zostávame ukotvení v pestrej zmesi štýlov, ktorá je oproti minulosti košatejšia a opulentnejšia, pričom nezriedka ideme do najtvrdších vôd, čo je veľmi sympatické. Celkovo je nahrávka skôr melodická než tvrdá subjektívne by som prijal viac rýchlych partov, ktoré zdobia napríklad „Ex Sanguine Draculae“. 

V epilógu „The Screaming Of The Valkyries“ posúva kreatívnu víziu kapely v pomerne melodickej forme ďalej. Pod vedením temného principála Daniho Filtha a skladateľským moravským jadrom Marthus/Ashok vzniklo skvelé dielo, ktoré sa v diskografii kapely rozhodne nestratí.