Necelý rok uplynul od doby, keď sa Justin K Broadrick v titulnej skladbe EP „Silver“ nechal počuť, že „striebro je len trochu iné zlato“. Ešte výraznejší príklon k „obyčajnému“ popu signalizoval Broadrick v rozhovoroch, ktoré predchádzali vydaniu „Conqueror“. Nehovoril do vetra a vyšlo mu to – novinka JESU je po všetkých stránkach popovou doskou, a jedným dychom dodávam, že vynikajúcou.

JESU (v osvedčenej zostave s Diarmuidom Daltonom a Tedom Parsonson) sa svojim smerovaním preč od temného bahna experimentálnej doomovej scény stali jedinečným originálom. „Conqueror“ nesie všetky znaky dlhodobého konceptu, ktorý Justin K Broadrick kúsok po kúsku buduje: neostré kontúry priemyselnej budovy na so zmyslom pre detail navrhnutom, ale stroho šedom obale akoby symbolizujú odklon od kovového chladu a zasnené a milo naivné texty napríklad o tom, že „skús nestratiť sám seba/už dávno sa o nič nesnažím/už dávno sa o nič nestarám/už dávno v nič nedúfam“ sú paradoxne ostentatívnym krokom mimo žánrové konvencie. Je to skrátka skúška toho, kam môže „oficiálne“ extrémny štýl zájsť, ak sa zaobalí trochu inak. Pod Broadrickovým spevom (tentokrát našťastie s minimom intonačných zaváhaní) sa totiž vrstvia pomalé zboostrované riffy presne tak, ako sa patrí – no nazvučenie a pastelové elektronické motívy ich, na rozdiel od formálne tradičnejšieho debutu, doslova presvetľujú.

„Conqueror“ je pritom albumom na viac vypočutí. Po prvotnom sklamaní – „Silver“ bol vďaka „épéčkovej“ stopáži údernejšou nahrávkou – sa dostaví pocit akejsi príjemnej letargie, ktorú hudba JESU dokáže dokonale navodiť. Z hmly monotónnosti sa postupom času vynoria jednotlivé skladby a na konci musím (rád) priznať, že ani jedna nie je do počtu. Sloganovitosť textov a zrozumiteľný spev ku každej priraďujú akýsi leitmotív, ktorý sa s pesničkou asociuje. JESU sa skrátka podarilo vytvoriť svojské hity, i keď rotácii v médiách stále na hony vzdialené.

V konečnom dôsledku je „Conqueror“ nahrávka, ktorá má (ach, aký gýč) potenciál dobyť srdcia takmer každého. Slovo „gýč“ sa k nej hodí, no ide o ten príjemný gýč, ktorý si z času na čas každý rád dopraje – čosi ako naaranžovaný pestrofarebný zmrzlinový pohár. „Conqueror“ je príjemná doska, jednoliata plocha pre mlčanie v polospánku (nech je jeho dôvodom čokoľvek) i kolekcia pesničiek, ktoré sa dokážu zavŕtať prekliato hlboko. Má skrátka dušu a tá je biela.

(Mimochodom, kolobeh EP nasledovaných albumom dopĺňa pôvodne exkluzívne vinylová nahrávka „Sun Down/Sun Rise“ (na CD vyšla ako bonus japonskej edície „Conqueror“), dve skladby rozprestreté na vyše polhodine. Obe sú experimentálnejšie a menej „pesničkové“, no nevybočujúce z trendu načatého na „Silver“, dokonca k načrtnutej línii možno ešte bližšie. Rozsiahlejšie inštrumentálne plochy vyplnené prelínajúcimi sa gitarami a jemnými elektronickými zvukmi sú pôsobivé a zo „Sun Down/Sun Rise“ robia síce raritnú, ale kvalitou plnohodnotnú položku diskografie JESU.)