BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Deň prvý: 8. jún 2004 - Budapešť, E-club – ANATHEMA, THE DETHRONERS, DE FACTO
Už príchod k E-klubu bol celkom zaujímavý – ľudia čakajúci pred vstupom v hadovitom dvojrade, priam vzácne nepredbehovanie sa, dobrá nálada a na blízkej lúke za loptou sa naháňajúci Danny v bledomodrom triku „ITALIA“. Klub je síce využívaný na akcie komerčnejšieho a inak orientovaného osadenstva, no po minulej akcii som veril, že zvuk bude viac ako dobrý. A myslím, že taký aj bol. Niečo po 19.00 svoj 25 min. set rozbalili domáci DE FACTO, so svojim nie zlým hudobným prevedením v štýle zmesi nových PARADISE LOST a AMORPHIS. Po veľmi rýchlej pauze na pódium vystúpilo septeto THE DETRONERS a začali pekne zostra, a rovnako ťažkotonážne svoj goth“n“roll –ový výstup aj ukončili. V niektorých chvíľach som mal pocit, že pri ich aktívnom pobyte na pódiu majú na ňom stále menej a menej miesta a hlavne huslista sa tlačil stále viac a viac do publika! V konečnom prípade však celkom hudobne podarení predskokani.
Už pri úvodných tónoch hovoreného intra človek začína pomaly cítiť, ako je jeho chrbát zaťažený stále menej a menej udržateľným tlakom za nim sa tlačiacich anathema-maďaromaniakov a po úvodnej „Shroud of False“ a úvodnom riffe „Fragile Dreams“ tomuto tlaku absolútne, hoci i nedobrovoľne podľahne a celá jeho telesná schránka je odcudzená na plavbu v spleti ostatných tiel. A to je prosím iba živé prevedenie už dávno nemetalového liverpoolskeho zoskupenia. No keďže ešte podstatnú časť fanúšikovskej základne ANATHEMY, tvoria príslušníci práve tejto subkultúry kapela nenecháva nič na náhodu a už počas spomínanej „Fragile Dreams“, ako aj nasledujúcich kúskov z novej platne ako „Balance“, atypický „Closer“, no i starších platní „Pressure“, „Release“, „Forgotten Hopes“ sa tóny skladieb vo veľkej miere odlišujú od ich štúdiových prevedení a znejú veľmi hutným a heavy soundom, čo samozrejme každý z nás veľmi privítal. Rovnako zaujímavo pôsobí aj koncepčné rozdelenie playlistu, kde popri klasických koncertných dvojičkách ako „Pressure“ vs. „Release“, „Forgotten Hopes“ vs. „Destiny“ odzneli dosť zaujímavo a kontrastne pôsobiace dvojky „One Last Goodbay“ vs. „Empty“ a „Are You There“ vs. „Judgement“, ktoré vyvolali nie len vo mne búrlivé ovácie duše a tela. Človek zmáčaný vlastným, ako aj potom svojich spolusppútnikov sa ďalej necháva opantávať poslednými songmi z alba „ A Fine Day To Exit“, aby ho na konci ubila hromadne odspievaná a krásne melancholická „Flying“.
Samozrejme, že v Maďarsku odchod kapely z pódia ešte ani zďaleka neznamená koniec koncertu a tak po 5-6 minútach neprestávajúceho potlesku ANATHEMA opäť nastupuje na pódium a svoj bonus set štartujú covermi PINK FLOYD z filmu „The Wall“ – „Empty Spaces“ a „What Shall We Do Now“ a jediná skladbá z prvotiny samozrejme vo forme „ Sleepless“ ako aj neo-maďarská hymna „Angelica“ a svoj set snaď už definitívne končia majestátnou a po celý čas koncertu vyžadovanou „A Dying Wish“.
No, neboli by to Maďari, keby si opäť po cca.10 (!!!) minútovom aktívnom skandovaní, tlieskaní a hulákaní, nevydobili už skutočne posledný kúsok „Comfortably Numb“ a ukončili tak jeden skvelý hudobný večer.
Po tomto hviezdnom výkone nasledovala už iba obligatórna fotosession a podpisovanie každého člena ANATHEMY na priestranstve pri karávanoch kapely s veľmi vďačnými maďarskými fanúšikmi.
Playlist:
Shroud of False, Fragile Dreams, Balance, Closer, Pressure, Release, Forgotten Hopes, Destiny is Dead, Inner Silence, One Last Goodbay, Empty, Are You There, Judgement, Panic, Temporaly Peace, Flying, Empty Spaces, What Shall We Do Now, Sleepless, Angelica, Dying Wish, Comfortably Numb
Deň druhý: 9. jún 2004 - Brno, Fléda – ANATHEMA, SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY, ANIMÉ
Pár desiatok minút pred začiatkom koncertu to ešte vyzeralo, akoby mala vystúpiť iba nejaká miestna smečka, žiadne rady, či inak preplnené pivné stoly. S asi pol hodinovým sklzom, stredajší večer načali ANIMÉ so živou produkciou piesní z debutového alba „Sky Above Wires“ a rovnako párom nových ochutnávok. Výkon to bol kvalitný, a zaujal aj samotného Dannyho, ktorý si nejeden krát zatlieskal a zavýskal. Na S.S.O.G.E som bol ozaj sám veľmi zvedavý, keďže v poslednom čase až tak často nevystupujú a s novým albumov tiež príliš na ponáhlo nemajú. A keďže všetky spevy zaspievala iba samotná Hanele skladby ako „ My Friend Who Doesnt Exist“, „Klezmer“, „Forever“, „I Know“ vyzneli pôsobivo rovnako ako dosť nekonvenčná „ Gigua“.
Samotný set ANATHEMY začal a pokračoval v rovnakým intenciách ako predchádzajúce budapeštianske vystúpenie a myslím, že aj brnenské osadenstvo privítalo hutnejšie razenie takých menej tvrdších skladieb ako „Balance“, či „Pressure“. V trochu obmenenej verzii nám Les načal „Inner Silence“ a rovnako časté Vincentove obmeny elektrickej a akustickej gitary narobili v songoch príjemnú šarapatu. Opäť veľmi zaujímavo pôsobila zmena náladovosti baladickej „One Last Goodbay“ a na ňu nadväzujúcej naspeedovanej „Empty“, ako aj duel melancholickej a dvojhlasne odspievanej „A Fine Day to Exit“ a rezkého „Judgement-u“. Čo mi trochu vadilo bol trochu neosobnejší prístup publika, ale ako sa vraví iný kraj, iný mrav, takže prídavky vo forme dlhšej verzie „Dying Wish“ a „2000 & Gone“ ukončili po oficiálnej stránke tento opäť neopakovateľný večer.
Po určitej po koncertnej pauze si však ešte zopár jedincov v backstage priestoroch mohlo, pri poháriku pivného moku, vychutnať klavírne predstavenie ešte stále neunaveného Dannyho a jeho verzie songov od RADIOHEAD, JOHNA LENNONA „Imagine“, PINK FLOYD „Wish You Were Here“ ako aj ANATHEMOVSKU verziu „Better of Dead“. Čiže piesní, ktoré žiadny komentár nepotrebujú.
Playlist:
Shroud of False, Fragile Dreams, Balance, Closer, Pressure, Release, Forgotten Hopes, Destiny is Dead, Inner Silence, One Last Goodbay, Empty, A Fine day To Exit, Judgement, Temporaly Peace, Flying, Eternity part III, Dying Wish, 2000 & Gone
Deň tretí: 10. jún 2004 - Katowice, Mega Club – ANATHEMA, DELIGHT
Poľské banícke mesto nás privítalo, vďaka akurát prebiehajúcemu kresťanskému sviatku, svojim sviatočným nádychom a zatvorenými obchodmi (vďaka čomu odpadla aj vopred avizovaná autogramiáda). No ešte šťastie aj pootvorenými knajpami a celkom schopným poľským pivom (Zywiec, Warka)
Samotný klub je veľmi zaujímavo riešený, nakoľko je poschodový - keď v suteréne sa nachádza barová a sedacia časť a na poschodí samotné koncertné priestranstvo. Rovnako podivuhodné je, že tieto priestory sú spojené len jedným schodiskom, takže bolo celkom komické sledovať, ako sa samotní protagonisti pomocou bodyguardov predierajú absolútne preplnením čakajúcim publikom. „Vďaka“ takémuto architektonického riešeniu som tak nemal možnosť vzhliadnuť krakovsko-gotických DELIGHT a zvuk doliehajúci z poschodia je diplomatickejšie radšej nekomentovať, takže snáď nabudúce.
Po strastiplnom pretĺkaniu sa davom a nájdení schopného miesta už ANATHEMA pomaly ladili svoje nástroje a celkom pekne nás navnadili už zahraním pár riffov z „Enter Sandman“ ako aj „Lithium“, čiže začiatok viac ako provokatívny!
Samotný set bol približne rovnaký ako v predchádzajúce dni, akurát, že v spoločnosti poľských Anathemaniakov bol každý rýchleší riff z „Panic“, „Empty“, či „Judgement-u“ pádnym dôvodom na prípadné zdravotné poškodenie telesnej schránky, alebo na privodenie si akútneho nedostatku kyslíka, keďže vzduch sa stal po týchto peckách prakticky nedýchatelný, a zopár jedincov muselo byť vďaka takejto indispozícii vynesených zo sály. Pár ďalších si od kapely zalúžilo titul „Dancer Of the Night“, nakoľko ich headbanging umenie ukázali priamo na pódiu. Rovnako za povšimnutie stojí hromadný chorál pri „One Last Goodbay“, či „Flying“, keď spev samotného Vinnieho v spleti tohto chorálu absolútne zanikol a keď sám videl, že nemá šancu, len sa lišiacky s úsmevom na perách usmieval. Čo chlapci naznačili v úvode, dokonali na konci svojho setu keď k bonusovkám ako „Sleepless“, či „Angelica“, alebo „Comfortably Numb“, zahrnuli aj METALLICOU už dávno nehrávanú inštrumentálku „Orion“.
Playlist:
Shroud of False, Fragile Dreams, Balance, Closer, Pressure, Release, Forgotten Hopes, Destiny is Dead, Inner Silence, One Last Goodbay, Empty, A Fine Day To Exit, Judgement, Temporaly Peace, Flying, Orion, Sleepless, Angelica, Dying Wish, Comfortably Numb
Fotografie pocházejí z brněnského koncertu a jejich autorkou je Manžeta. Děkujeme za svolení k jejich použití.
Vícero fotografií najdete na adrese: www.nebrat.cz/silencio/galerie.php?dir=Anathema
Já bych si dovolil pouze vypíchnout pár pozitiv a negativ týkajích se brněnské zastávky:
+ prostory Flédy – Fléda je skutečně velmi příjemným pláckem nedaleko centra Brna, s prostorným foyer a relativně rozměrným sálem s členitým vysokým stropem, což je jedním ze základních předpokladů kvalitního zvuku
+ skutečně dobrý zvuk všech účinkujících
+ návštěva, která klub zaplnila a přitom nikomu nehrozilo zadušení (360 platících hlav a 430 kusů včetně VIP)
+ vhodný výběr předkapel a jejich sympatické výkony (ostatně ve stáji Redblacku nelze narazit na nějakou chromou herku)
+ 2 hodiny ANATHEMY
+ sličné fanynky stojící hnedle vedle mě
- otřesný épětapadesátkový vzorek punčoch Hanky Nogolové (pěvkyně SSOGE)
- sličné fanynky stojící hnedle vedle mě a svou přítomností narušující mou koncentraci na výkon headlinera
- Thorn, který nebyl schopen zaklepat mi jemně na rameno a pozvat mě na štaprdličku
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.